Strhla som sa keď ma chytil za ruku a pošepkal: „Neodchádzaj. Milujem ťa.“ slzy, jedna za druhou sa mu pomaly kotúľali po tvári. Po tej tvári, ktorú som tak milovala, ktorej som sa dotýkala najmenej milión krát no aj tak bol každý jeden dotyk pre mňa všetkým. Milovala som ho, milujem ho a aj ho milovať budem. „Musím ísť. Naozaj. Sľubujem ti, že ti budem volať najmenej desaťkrát za deň. Ľúbim ťa.“ Povedala som. Naposledy som mu vtisla jemnú pusu na líce a bežala som preč tak rýchlo, ako som vedela, aby to pre mňa nebolo až tak ťažké. Mala som veľkú dieru v srdci. Možno až takú veľkú, že už nikdy nikoho nebudem milovať tak, ako Jasona. Dobehla som domov, kde ma čakala mama. „Je mi to ľúto, ale musíme odísť. Chcem sa vrátiť, tam kam patrím - do Grécka, do mojej malej dedinky. Nechcem predstierať, že sa mi páči život tu v Californii. Aj tebe tam bude určite lepšie.“ Chápem svoju mamu. Nikdy sme sa nehádali, vždy sme boli najlepšie priateľky. Otec odišiel, keď som mala tri roky. Vtedy sme ešte bývali v Grécku. Po jeho odchode sa mama rozhodla, že sa presťahujeme, tak sme odišli do inej krajiny, na iný kontinent. Proste niekam ďaleko, preč od miesta, na ktorom bola mama kedysi šťastná, ktoré jej tak veľmi pripomínalo otca a ktoré jej spomienkami spôsobovalo veľkú bolesť. Potrebovala na neho zabudnúť. Začať nový život, stretnúť nových ľudí. Počula som ten príbeh veľa krát. Otec jedno ráno prišiel za mamou, utrápený a zničený. Vravel jej, ako ju strašne miluje, ale nezvláda to. Pracoval v jednej veľkej gréckej právnickej firme a každý deň chodil domov unavený, no aj tak strávil veľa času so mnou a s mamou. Jednoducho odišiel niekam na prieskum do pralesa. Povedal, že sa jedného dňa možno vráti a nechal mňa a mamu na pospas osudu. Už je tomu štrnásť rokov. Niekedy som počula mamu po nociach ako vzlykala. Bolo mi jej veľmi ľúto. Snažila som sa jej pomáhať ako som len mohla. Prvý rok nám pravidelne písal, ale odvtedy nemáme od neho žiadne správy. „Lilly, si pripravená?“ spýtala sa ma mama. „Áno.“ Posledný krát som sa pozrela z našeho okna a odprisahala som si, že nikdy nezabudnem na to, čo som tu zažila. Všetky tie krásne chvíle. Mrzelo ma, že som to teraz opúšťala. Bolo mi tak dobre. „Okej.“ mama sa zhlboka nadýchla a povedala: „Zbohom Califfornia, idem domov!“ Cesta na letisko trvala len niekoľko minút. Keď sme vystúpili z taxíka, zobrali sme svoje ťažké kufre a pobrali sme sa k lietadlu. „Vážení cestujúci. Prosím pripútajte sa, o niekoľko minút odlietame“ Zaznel ženský hlas. „Mami, môžem si sadnúť pri okno?“ „Áno zlatko. Samozrejme.“ Pripútala som sa a lietadlo konečne vzlietlo. Pozerala som sa von. Na krajinu v ktorej som žila štrnásť rokov a veľmi som ju milovala a milovala som všetkých jej ľudí. Možno sa sem už nikdy nevrátim. Bolo mi strašne zle pri spomienke na Jasona a na všetkých mojich priateľov. Sarah, Owen, Emily, Jess, Victoria... Čo keď ich už nikdy nestretnem? Mám ich rada. Vedeli so všetkým pomôcť, chápali sme sa navzájom a boli sme veľmi dobrá partia. Áno priznávam – niekedy sme sa dokázali nenávidieť ale aj to patrí k tomu. Väčšinou o tej nenávisti nebolo na druhý deň ani jednej spomienky. Otvorila som oči, keď k nám pricupitala letuška v bielej uniforme. „Môžem Vám niečo ponúknuť?“ Spýtala sa. Pozrela som sa na mamu, ale tá zrejme spala. „Poprosím vodu“ Podala mi fľašku vody a zmizla. Zatvorila som oči a snažila som sa zaspať, no nešlo to. Všetko to bodalo ako nôž s priamym zásahom do srdca. Zdvihla som sa a išla som na toaletu. Naozaj som to už nemohla vydržať. Myslela som, že sa zadusím od prívalu toľkých sĺz. Bola som tam asi pol hodinu keď som sa konečne ukľudnila, opláchla som si tvár studenou vodou a vyšla som von. Vo dverách som vrazila do nejakého chlapca. „Hop, prepáč.“ Povedal. Ani som sa na neho nepozrela, len som so sklonenou hlavou a padnutými vlasmi cez tvár zamumlala: „To nič.“ Zrejme sa mi ešte niečo snažil povedať ale ja som si utekala sadnúť. Zaspala som. Prebudila som sa, až keď známy hlas letušky oznamoval, že o niekoľko minút pristaneme na letisku v Aténach. Mama sa na mňa usmiala „Vitaj medzi bdelými, princeznička.“ Úsmev som jej opätovala. Bolo na nej vidieť, že je šťastnejšia. Asi sa jej vracali tie krásne chvíle a možno mala nádej, že sa otec vrátil a niekde ho tu nájde. Vystúpili sme z lietadla a ovanul ma slaný morský vzduch. Naposledy som tu bola pred siedmymi rokmi u starkej na prázdinách. Až teraz som si uvedomila, ako mi to chýbalo. S odhodlaným úsmevom na tvári sme s mamou nasadli na autobus do dedinky Eressos. Bolo to miesto, kde mama vyrastala, dedina kde sa kedysi dávno zastavil čas. Cestou autobusom mi mama rozprávala jej zážitky z detstva. Bolo to zaujímavé. Po dlhom čase sme sa spolu opäť výborne zabavili. Dokonca dokázala zahnať aj moje myšlienky na Jasona. Keď sme konečne dorazili starká nás čakala s otvorenou náručou a s obedom na stole. Tá zvolala na obed hádam celú dedinu. Všetci sa veselo zhovárali, smaozrejme po grécky. Tejto reči celkom rozumiem, veď mama ňou občas rozprávala. Dozvedela som sa, čo sa tu za tie roky stalo. Mamina priateľka Hermes si našla novú lásku, a má dve deti, babkin synovec odišiel do Austrálie a tak ďalej. Zaujímavý obed so zaujímavými ľuďmi. Myslím, že mi tu bude vcelku fajn. Ani som sa nenazdala a bolo šesť hodín. „Idem sa prejsť!“ Zakričala som. Kráčala som k starému, opustenému mólu. Objavila som ho raz, keď som tu bola na prázdninách a nazývala som ho „mojim miestom“, pretože k nemu nikto nechodil. Sadla som si na okraj a nohy som si ponorila do krištáľovej vody. Ľahké, bledomodré šaty mi ovieval jemná vánok. Vychutnávala som si samotu a pocit voľnosti. Bola som tu iba ja a moje mólo. Nikto iný. Ale predsa - „Ahoj“ Začula som spoza chrbta. Ten hlas mi je nejaký známy, rozmýšľala som. Keďže sa mi nechcelo otočiť tak som len so zavretými očami vychutnávala svoju chvíľku. Neodpovedala som mu a on sa ma po chvíli spýtal: „Čo tu robíš? Myslel som si, že sem okrem mňa nikto nechodí.“ Prisadol si a pokračoval: „Vieš, raz som sa sem zatúlal, keď som bol ešte malé dieťa a odvtedy sa sem chodím uvoľniť a zabudnúť na svoje problémy.“ Veď on je presne ako ja, pomyslela som si. Keď som mu ani po niekoľkých minútach neodpovedala, postavil sa a so smiechom povedal: „ Tak ja už pôjdem, dúfam že sa ešte niekedy stretneme.výborne sa s tebou rozpráva. Ahoj!“ A som zase sama. Sledovala som západ slnka. Okolo deviatej som sa pobrala do malej kaviarničky na limonádu. „Čo si dáte pani?“ Podišiel ku mne dobre vyzerajúci čašník. „Slečna,“ opravila som ho. Potmehúdsky sa usmial. „ Poprosila by som niečo chladné na osvieženie.“ „Hneď to bude!“ O pár sekúnd mi priniesol nápoj. „Ty musíš byť vnučka starkej Stavrulovej.“ „Áno, to som ja. Ale odkiaľ to vieš?“ odkašľal si: „Tu v dedine sa pozná každý s každým.“ Aha. Tak to teda je. Chvíľku som sa s ním zhovárala a zdal sa mi vcelku milý. Pozrela som na hodinky. „Hops, už budem musieť ísť. Maj sa!“ A vyšla som von. Doma ma čakalo milé prekvapenie. Našla som si smsku od Jasona a Sarah. Jason mi napísal: „Ahoj láska moja. Dúfam, že si dobre docestovala. Si len niekoľko hodín preč a mne sa to zdá byť ako večnosť. Neviem ako to bez teba prežijem. Veľmi mi chýbaš. Prosím ozvi sa mi. Milujem ťa. JASON.“ Plakala som. Niekoľkými slovami vystihol moje pocity. My sme ako jedna duša. Sme si súdení, viem to. Jessica bola stručnejšia a ako vždy tvrdá svojimi argumentami: „Keď budeš tam a budeš v poriadku mi napíš. Všetci ťa pozdravujú a ľúbime ťa. JESS.“ Fakt, že ma majú radi a myslia na mňa mi naozaj zdvihol náladu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ady2134
19. 12.decembra 2009 15:38
krásne, mno hej ....život je ťažky
2
som zly:
odstavce, jemne zvyraznenie priamej reci by tiez bodlo.. strasne sa to zlieva..
inak
odstavce, jemne zvyraznenie priamej reci by tiez bodlo.. strasne sa to zlieva..
inak
Napíš svoj komentár