svietiacou tmou vyplnená prázdnota.
Nekonečno ohradené ostnatým drôtom,
sloboda živená krvou a potom.
Dlhý sled zázrakov, čo nemajú zmysel,
márne pokušenia nedráždiace telo ani myseľ.
Vyschnutý prameň, čo napojil zástupy,
vlak, ktorý čaká, kým doň niekto nastúpi.
Tmavé slnko, čo na oblohu nikdy nevýde,
chodník, ktorý dúfa, že ho niekto obíde.
Nové časy minulé, vraždy z povinnosti,
hriechy slepo páchané, z čistej nevinnosti.
Nezmysly na každý deň, stoja pred nami…
A moje priania zostanú len snami?
Pár nežných dotykov, vtedy keď to treba,
túžba a potreba, mať pri sebe teba…
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár