Nemám ho rada. Ničí ma. Privádza ma do šialenstva. Berie mi priateľov. Ničí vzťahy, dokonca aj tie, ktoré ani nezačali. Núti ma hľadieť len na jednu osobu, podriaďovať jej všetko moje konanie, nedbať na ostatných a robiť len to, čo chce on. Prečo nemám chalana? Lebo by ho to obmedzovalo. Jeho, toho hnusného egoistu. Nevenovala by som mu dostatok času, musel by sa o mňa deliť. Cítim, že to nie je správne, že by som mala bojovať; no ja sa len nemo poddám a nechám sa ovládať. Je to takto ľahšie. Aj keď...

Prináša veľa pravidiel. Nezmyselných, racionálnych a chladných zásad. Cítim sa hlúpo, že sebou nechám takto manipulovať. Chcem sa vzbúriť, utiecť, oslobodiť sa. Ale... Ostávam. Tvrdnem a chladnem.

Tieto posledné slová, posledné myšlienky boli len chvíľkovým výpadkom, únikom zdravého rozumu mimo tela. Ja sa k nemu vrátim. Ostanem s ním a budem sa mu ticho podriaďovať. Prečo? Som na neho zvyknutá. Postupom času sme sa spolu zžili. Sme si čoraz bližší. Dostáva sa mi pod kožu a ja sa začínam na svet pozerať jeho očami. Začínam veriť, že má pravdu. Veď je to všetko pochopiteľné. Rozumiem mu a súhlasím s Ním. Je stále viac mojou súčasťou. Ten Sebec je vo mne. Ten Sebec som ja.

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
gothicpoethic  22. 6. 2008 18:07
Čakala som nejaký taký záver, lebo sama občas cítim to isté
Napíš svoj komentár