ŽIVOT JE KRESLENIE BEZ GUMY

Kreslenie je proces tvorenia niečoho nového, krásneho a nepredvídateľného. Nikdy neviem dopredu povedať, ako bude vyzerať môj obraz. Avšak ak nie som s výsledkom spokojná, môžem ho kedykoľvek premaľovať, zmeniť, spraviť väčšie či menšie korektúry. Je však taký aj život? Môžem sa kedykoľvek vrátiť k vykonanému či povedanému a opraviť to? Nie, samozrejme. Prečo teda tieto dve zdanlivo nezlúčiteľné veci porovnávam?


Kreslenie bez gumy. Ako by to vyzeralo? Precízne premyslieť každý ťah, opatrne naniesť farbu na plátno, dôkladne naplánovať kompozíciu, aby bolo finálne dielo dokonalé. Nie je to tak aj v živote? Na všetko mám len jeden pokus. Život mi nedá druhú šancu. Nemôžem sa otočiť späť a opraviť všetky zlyhania. Musím zvažovať každý krok a ak sa náhodou niekedy potknem, nevracať sa do minulosti a ľutovať nesprávne rozhodnutie, ale poučiť sa do budúcnosti a ešte opatrnejšie „maľovať“ nasledujúci život, aby som neopakovala tie isté „prešľapy“.


Život mi dáva do ruky ceruzku a papier, aby som si pomocou zdanlivo bezvýznamných rozhodnutí „načrtla“ svoju budúcnosť. Je to odo mňa trúfalé, veď moja ruka je neistá a amatérska. Keby mi niekto povedal, že čokoľvek, čo nakreslím, ožije, nedokázala by som spraviť jedinú čiarku. Tiaž zodpovednosti by znehybnila moju ruku. Tak ako sa opovažujem bez rozmyslu kresliť vlastný život? Veď zodpovednosť voči sebe samej je určite väčšia ako zodpovednosť k niečomu ešte neexistujúcemu. Musím teda kresliť pevnou rukou, ktorú získam dôkladným premyslením každého ťahu a, samozrejme, cvikom. Preto ma čaká ešte veľa zlyhaní a omylov, aby som pri maľovaní života dostala do ruky ten správny „grif“.


Keď budem zomierať a obzriem sa späť na obraz mojej životnej cesty, aký pohľad sa mi naskytne? Budem sa môcť pýšiť obrazom plným farieb, jasných kontúr, presných línií, obrazom obsahujúcim vitalitu a isté ťahy? Alebo sa budem hanbiť za veľkú „machuľu“, v ktorej sa farebné plochy v snahe zakryť jedna druhú zlievajú do neidentifikovateľných tvarov, a nemá žiadnu výpovednú hodnotu? Čo chcem po sebe zanechať na tomto svete? Nesmie to byť „čarbanica“, musím sa aspoň pokúsiť viesť ruku s ceruzkou pevne a nebáť sa zlyhania. Pretože ani tomu sa nevyhnem, no musím ho prijať ako posilnenie a povzbudenie do ďalších dní.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu