„Čo je ?!“
Chlapec ktorý stál popri mne sa mierne zľakol . Mala som slúchadlá a tak to moje „čo je“ bolo „mierne“ hlasno .
„Mohla by si byť tichšie? Nie sme tu sami , vieš?“ Ja som si iba niečo zamumlala .
„Čo tu vlastne robíš? Nemal si byť v Amerike? „ Udivene som sa pozrela na chlapca s dlhšou ofinou , mal nádherne čierne vlasy , čierne oči , bol pomerne v dobrej výške viete ani vysoký ani nízky , proste chalan po ktorom pozeralo každé dievča. Priznám sa aj mne sa hodnú chvíľu páčil. Ja som sa tiež páčila jemu tak bolo samozrejmé že sme sa dali dohromady. Náš vzťah však netrval dlho . Po prvé on odišiel do Ameriky a po druhé v Amerike si našiel niekoho iného . Chlapca , tiež to bol otaku , to mi nevadilo veď som to mohla čakať . A úprimne zbožňujem yaoi a tak mi vôbec ale vôbec neprekážalo keď mi oznámil že chodí s chlapcom. Chcela som hlavne aby bol on šťastný a to zrejme bol. Popravde nemilovala som ho takou tou „pravou“ láskou ak ma chápete. Iba sa mi páčil . Bola som dieťa keď sa mi niekto zapáčil automaticky som hovorila že ho milujem .Potom sa to ale zmenilo . Naozaj som sa zamilovala . Do jedno ho úžasného dievčaťa . Spoznala som ju na jednom otaku festivale . Prežila som si s ňou veľa vecí , či už dobrých alebo zlých ale ani jednu som neľutovala. No možno až na jednu a to tú že som jej dovolila aby ma prestala milovať . Znamenala a aj doteraz znamená pre mňa všetko . Ak by jej nebolo nemala by som dôvod na život . Alebo by som nemala toľko elánu do všetkého. Stále čakám a stále dúfam že raz niekde na stretávke medzi kamarátmi mi povie že sa ku mne chce znovu vrátiť , že mi povie že ma znova miluje . Vtedy budem najšťastnejšia , keď ju budem mať späť . Viem že sme dobré kamarátky , aspoň myslím že sme dobré ale pre mňa je ten človek omnoho viac , vždy sa donútim usmievať sa pred ňou aj keby som najradšej plakala . Najradšej by som skočila jej do náručia a povedala a stále opakovala „Milujem ťa!“ Ale od nej by som asi počula iba „hm“ alebo „ja viem“ .
„Vrátil som sa späť . Naruto je tu so mnou . „ Povedal čiernovlasý chlapec a posadil sa na sedadlo oproti mne. „Naruto? On vie po slovensky? „ Nechápavo som mykala očami. „Áno , prečo by nevedel? Veď bol tiež priradený do americkej školy z Čiech tak ako ja zo Slovenska . „ Ja a ten môj nechápavý pohľad . Vždy to vedelo Sasukeho rozosmiať . „Kam chodíš teraz na školu?“ spýtala som sa kým autobus nezastavil na mojej zastávke. „Sklenárova , obchodná a ty kde? „ Vedela som že to je až príliš blízko na to aby som sa mu v budúcnosti vyhla.“Sklenárova , umelecká .“ Sucho v hlase odprevádzalo iba suché , „Tak ahoj.“ Vystúpila som z autobusu. Pozerala som ako odchádza až pokým nezahol za najbližšiu zatáčku . V mysli sa mi premietalo iba : „dúfam že nepríde na žiadny otaku zraz ... „ Nechcela som aby sa on spoznal s láskou môjho života . Stali by sa iba dve veci buď by sa neznášali alebo by Sasuke spravil niečo čo by mi spôsobilo hanbu do konca života.
Čas plynul . Jeden týždeň prešiel a bola tu ďalšia sobota a s ňou ďalší otaku zraz . Pred odchodom z domu som ešte obvolala niekoľko ľudí . Premýšľala som či zavolať aj jej. Zavolala som jej teda , aj keď som čakala negatívnu odpoveď.
„Ahoj , ideš dnes na zraz?“ trochu priškrteným hlasom mi odpovedala :“Asi áno, kedy je?“
Zlepšilo mi to náladu. „O druhej v parku.“ Toto sprevádzalo obojstranné „ahoj“. Zložila som a vyrazila. O druhej som tam bola s pár ďalšími ľuďmi nastúpená v pozore. Čakali sme na ostatných. Ľudia prichádzali v rozmedzí päť , šesť minút. Ako posledná došla ona. Myslela som si že príde aj Sasuke s Narutom ale našťastie neprišli . Sedela som ticho na lavičke , pozorovala ostatných v zapálených debatách , myslela na svoje . Zahľadela som sa na ňu . Obzerala som si ju zhora dolu . Spozorovala to.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa pokojným hlasom.
„Čo? N -nie nič ....“ Odvrkla som. Prisadla si ku mne . „Ak ťa niečo trápi tak mi to povedz . „ Prekvapene som sa na ňu zahľadela . „Nič mi nie je,“ odpovedala som tichým hláskom ,“som v poriadku, naozaj . „ Nedôverčivo na mňa zazrela , po chvíli odmlčania mi povedala :“ Musím sa s tebou o niečom porozprávať , pôjdeš so mnou?“ Mlčky som pokývala hlavou , zdvihla som sa a odišli sme kúsok stranou . „Ja iba ... Ja ... „ Videla som na nej že sa jej to ťažko hovorí . „Nech je to čokoľvek môžeš mi to povedať , ja to pochopím . Okrem toho viac ako predtým mi ublížiť už asi nemôžeš ... „ Nepozorovane mi začali stekať slzy po tvári . Ona si ma iba pritiahla bližšie . „Už nechcem vidieť ako sa trápiš . Chcem sa k tebe vrátiť . „ V tom momente som nevedela čo povedať . Chcela som sa opýtať či to myslí vážne aj či ma už nikdy neopustí a prečo tak zrazu ale nevypadol zo mňa ani hlások . „Chcem sa k tebe vrátiť . „ Zopakovala ešte raz . „Naozaj?“ Z posledných som zo seba dostala iba : „milujem ťa!“ Schúlila som sa jej do náručia . Ona ma objala a mierne sa so mnou pohojdávala . Vedela som že tentoraz to myslí naozaj vážne . Ak by to nebola pravda , tak by to ani nerobila .
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár