Začalo to tak jednoducho.Ďaľší deň a ďaľšie stretnutie s kamarátmi.Tak ako vždy som sa obliekla a vyrazila za Yuki.Tá ako vždy niekoľko minút meškala.Potom som s pocitom úzkosti zdvihla telefón a zavolala som jej.Osobe ktorú milujem dodnes.
„Prídeš dnes?“Spítala som sa.Ako zakaždým sa v mobile ozval akoby rozospatý hlas.
„Asi áno...“Potichu odpovedala.“Asi?“Pregúľala som očami nad tým tradičným rituálom.Snažila som sa neznieť tak sklamane keď som zakaždým dostala odpoveď „asi“ .“Ak teda prídeš tak ma prezvoň, neviem kde budeme aby si nás dlho nehladala, okej?“Prehodila som si mobil z jednej ruky do druhej.Odpoveď neprichádzala.“Haló, žiješ?“
„Uhm...prepáč chvílu som tu nebola,“mala som pocit ako keby sme spolu nevolali, skôr chatovali na facebooku.“mama ma zavolala,no môžem prísť...“Ozvalo sa nakoniec.“Aha...tak...uhm dobre no... keď prídeš tak napíš alebo ma prezvoň ok?“Trochu mi odľahlo, konečne ju po týždni uvidím.Škoda len že už ju nemôžem poboskať.S najväčšou pravdepodobnosťou by sa odtiahla alebo mi vylepila facku.“Dobre, ahoj zatiaľ...“
„A-ahoj.“Yuki na mňa iba pozrela.Neviem na čo myslela,ale asi to bolo niečo v zmyle:“Bože, ešte stále jej to nedochádza?“ v tedy som ten pohľad nechápala ale dnes už áno.
Prešla zhruba pol hodnka.Už sme sedeli v partii na lavičkách v sade kde sa obvykle stretávame.Tvorili sa skupinky rôznych druhov.Každý sa rozprával o niečom inom s niekym iným.Ja a tri ďaľšie dievčatá sme iba ticho sedeli.Ani jedna z nás nevedela o čo rozprávať.Zrazu sa ozvalo hlasné:“AHOJ!“Trošku ma trhlo od ľaku na stranu.S vystrašeným pohľadom som sa otočila.Stál tam „on“ človek ktorého som nevidela zopár rokov.“A kde je Naruto?“Spítala som sa miesto môjho kedysi obvyklého „NAZDAAAR!“
„Ani neviem,“povedal čiernovlasý chalan s trochu skleslým hlasom,“asi tu niekde pobehuje.“
Poobzerala som sa po okolí ale nikde som ho nevidela.Bola som sice krátkozraká ale verte mi hyperaktívne treštidlo s oranžovým oblečením a blonďavými vlasami by si všimol aj slepý.Môj pohlad však zaujalo niečo iné.Blížiaca sa osoba,ktorá farbou vlasou pripomínala oproti mne stojaceho Sasukeho.Bola to „Ona“ moja milovaná Raikiri.
Srdce mi nadskočilo keď sa na mňa usmiala,ale zároveň ma to aj ničilo.Vedela som že ten úsmev mi venovala iba ako kamarátke.
Za Raikiri sa objavilo zopár „ninjov“ , boli to maskovaný bojovníci z jotha mtoré bolo večným súperom jotha o ktorého som chodievala ako malá(no mala som 12 keď som tam prestala chodiť)Obkolesili skupinku pred nami do ktorej zatiahli aj Raikiri.Z ich skupiny vyšiel vysoký maskovanec.
„Kimi Kiiro...tak dlho som ťa nevidel.Ako si zoslábla!“Nebol to nikdo iný než Car(čítaj K“á“r s dlhým Á)
Obzrela som sa okolo.Protivníkov bolo dosť na dvoch.Tými dvomi myslím mňa a Sasukeho.Boli sme v jednom tíme spolu s Narutom.Potom naše jotho zrušili a my sme museli odísť do ústrania.Už su to tomu tri roky.Ale vráťme sa ku príbehu.Ozval sa môj tenký hlások:“Car tiež ťa (ne)rada vidím.“Zaťala som päste.Bola som nahnevaná že sa tam vôbec objavil a nie to ešte to že ma už uplne vytočilo to že do toho zaplietol aj Raikiri a kamarátov ktorý nemali ani potuchy o tom čo sa deje ani o tom čo malo následovať.“Kimi,ukľudni sa!“Bolo očividné že sa neukľudním.Sasuke sa postavil predo mňa.“Tvoj protivník som „JA“.Kimi ty sa postaraj o ostatných!“Rozbehol sa ku Carovi.Ten sa iba napriahol a skopol Sasukeho na zem.Niečo pod neho spadlo.Bol to Naruto ktorý naposlednú chvíľu stihol dobehnúť.Tvrdý dopad Sasukeho omráčil a Naruto bol privalený na zemi takže bol tiež v bezvedomí.Všetko ostávalo na mne.Čo som však mala robiť?Chcela som chrániť kamarátov.Chcela som ochrániť Raikiri ale nechcela som aby sa o mne dozvedeli že nie som také neviniatko za aké ma mali.(Až na pár bitiek si mysleli že by som nikomu neublížila)
„Tak čo Kimi,budeš bojovať alebo ti nezáleží na živote tej ktorej tak veľmi miluješ?“Toto bol vrchol.Rozbehla som sa plnou silou na Cara.On kopol ja som sa vykryla a úder opätovala.Chvíľku sme tam pobehovali a poskackávali ako zmyslov zbavený než Car udrel naposledy.Kopol ma silno do brucha.Ja som padla k zemi.V bolestivých kŕčoch som sa zvíjala na zemi, pokým som aj ja neupadla do bezvedomia.Čo bolo ďalej viem od tých čo mi to povedali.Car vraj so svojou tlupou zaútočil na ležiaceho Sasukeho a Naruta.Objavil sa tam vraj ale nejaký muž ktoý ich všetkých porazil.Pri svojej hlave som našla kvet z konvalinky,kvetu ktorý miloval náš učiteľ,mohol to byť on.Keď som sa prebrala nadomnou bola zkrčená Raikiri:“Kimi, si v poriadku?Bolí ťa niečo?“Snažila som sa zo seba niečo vykoktať,ale tak veľmi ma zaskočilo to ako blízko pri mne mala tvár až som neodolala a pobozkala som ju.Neodtiahla sa,ani sa nevzpieralaIba ma objala a nehala ma bozkať ju ďaľej.Keď som sa vzpametala z toho čo robím tak som sa jej automaticky ospravedlnila,aj keď nepopieram že sa mi to páčilo.“Prepáč,aj keď ťa milujem toto by som robiť nemala...“
„Ja viem...že ma miluješ.Preto som sa nehala...Nepopieram však že mi to trochu chýbalo.“Začudovala som sa.Aby Raikiri niečo takéto povedala a ešte k tomu do očí?Bolo to pre mňa nové, ale príjmné.“J-ja...“Nevedela som ako pokračovať.Raikiri ma iba chitila za ruku.“Kimi...ja...ch-chce-la by....chcela by som sa k tebe vrátiť...“Onemela som už úplne.Bolo to tak nádherné až ma to rozplakalo.Nič som nepovedala iba som plakala a objala ju.Stále som opakovala „milujem ťa!“Raikiri ma iba hladkala a utešovala ma:“Ja viem Kimi,a viem aj to že ťa tiež,znova, veľmi milujem!“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
tu je pre teba niečo