Vypočujte si príbeh o Unzufriedenovi, nespokojnom duchovi hľadajúcom pomstu.
Píše sa rok 1517.
V Nemecku boli časté vzbury proti cirkvi neojedinelé. Všetko to začalo vystúpením Martina Luthera .
V tej dobe na vidieku žila osamelá grófka Rote von Blume so svojím jediným synom kniežaťom Reine von Blume. Bol to chlapec zvláštny len čo je pravda. On ani jeho matka nechodili na plesy ani nič podobné snáď len raz za čas keď sa konal poblíž ich domu. Reine sa po väčšinu svojho času túlal lesom. Hľadal nové ešte neobjavené miesta kde by mohol skladať svoje pesničky. Mal talent iba si ho nechával pre seba.
Raz sa takto túlal lesom keď tu zrazu započul kohosi volať o pomoc. I nasledoval hlas až hlboko do lesa. Díval sa , skúmal odkiaľ môže len hlas vychádzať keď tu našiel štrbinu v zemi. Hlas ktorý volal o pomoc znel ako dievčenský. Reine sa pokúsil vliezť do praskliny tak aby pomohol človeku v núdzi a sám sa do nej nedostal.
„Ste v poriadku slečna?“ Snažil sa komunikovať.
„Áno , len ... moja noha, hrozne ma bolí! Nemôžem vstať!“ Kričala mladá slečna. Keď sa k nej Reine dostal prezrel si jej nohu či ju nemá vyvrtnutú.
Ej, ale ju mala. Napuchnutú , muselo to veľmi bolieť.
„Pomôžem vám, som knieža Reine von Blume a vy sa ako voláte mladá slečna?“ Slušne sa predstavil s menším úklonom ako ho to matka učila. „Som markíza Lilie von Goldene , rada vás spoznávam knieža Reine.“ Ukázal jej že ho má chytiť okolo krku. Spravila tak. Trvalo to síce o niečo dlhšie ako dostať sa dolu ale obaja vyšplhali von z diery. „Nohu máte hrozne opuchnutú markíza. Kde bývate? Odnesiem vás tam.“ Slušne navrhol.
„Len to nie!“ Skríkla. „A to už prečo?“ Nechápal Reine. „Rodičia by ma zlátali ako malú ak by ma videli s otrhanými šatami a vyvrtnutou nohou!“ Jojkala že jej nerozumel. „Iste , iste.“ Poznamenal si sám pre seba. „V tom prípade dovoľte, ponesiem vás ku nám domov. Mamička by sa o vás vedela postarať a rýchlo vás dať do poriadku.“ I vzal ju na ruky a už ju niesol tmavým lesom k nim.
Trvalo to hodinku i s cestou po schodoch. Grófka Rote keď zbadala krásne mladé dievča v Reineho rukách skoro až dych stratila až keď ukázali zranenú nohu a povedali čo sa stalo prestala si domýšľať ktovie aké veci.
„Čo sú to za papiere čo stále do nich píšete?“ Zvedavosť jej nedala a po chvíľke pozorovania spýtala sa kniežaťa. „Oh, toto? To nie je nič!“ Rýchlo schoval čo sa dalo. „Ak to nič nie je prečo to predo mnou schovávate?“ Smutne klesla pohľadom na jeho ruky držiace pierko a atrament. „Prepáčte , asi som veľmi zvedavá.“ Zahľadela sa do jeho tmavo-modrých očí pripomínajúcich hviezdnu oblohu. „To nie, iba ...“ Odmlčal sa na hodnú chvíľu. „Iba nerád ľuďom ukazujem na čom pracujem. Vždy to skritizovali a povedali mi aby som s tým prestal.“ Mladé dievča s obviazanou nohou sa usmialo a hrejivým tónom povedalo:“ Ja vám to nepoviem.“ Natiahla ruku ku mladému šľachticovi. Podal jej tri listy zapísané notami a husľovými kľúčmi. „Skladáte piesne?“ Udivene pozdvihla jedno obočie. „No , áno , skladám.“ Prisvedčil nevediac čo si myslieť. „A pre ktorý nástroj je to písané?“ Pýtala sa ďalej.“ Husle a klavír.“ Poslušne odpovedal.“ Vy aj hráte?“ Snažila sa upraviť si polohu ležania ktorá jej už bola nepríjemná. „ Iba na husliach , viem síce aj na klavír ale ... mamička mi ho nedovolí. Vraví že je to len strata času.“ Jeho úsmev sa zmenil v opačnú polkruh. „To je náhoda , mne matka vraví to isté ibaže na harfu. Viete čo? Keď sa vyzdraviem pozvem vás ku nám. Doneste si aj husle. Zahráme si vaše piesne , čo poviete?“ Milý a úprimný návrh Reine hravo prijal. „Iste, poteší ma to.“ Podíval sa von oknom. „Už je riadne neskoro. Mala by ste si odpočinúť. Príjemné sny.“ Poprial s anjelskou ľahkosťou pričom ticho zaklapol dvere. Chvíľu pri nich zostal stáť akoby čakal či nezapočuje jej hlas.
„Aké milé dievča.“ Ozvalo sa z tmavej strany chodby. „Mamička!“ Zavolal prekvapene Reine. „Takto ma nedeste.“ Priblížil sa k žene. „Bež už spať!“ Prísne objala svojho syna. „Iste , dobrú noc mamička!“ ľahol si a takmer hneď zaspal.
„Prajem dobré ráno!“ položil na stôl raňajky. Lilie otvorila veľké zelené oči. „Aj vám , knieža!“ Posadila sa.“ Mamička vám posiela raňajky, len jedzte musíte nabrať silu.“ Podal jej tanier s pšeničným chlebom, broskyňovou marmeládou a maslom. „Ďakujem!“ Vzala do ruky nožík a začala si dobroty natierať kus po kúsok po kúsok po kúsku na dva krajce chleba. „M ... môžem vás o niečo poprosiť?“ s rumencom na tvári spýtala sa Reineho. „Iste , o čo?“ Ochotne vstal a vzal si do ruky prázdny tanier. „ Mohli by ste mi priniesť za pohár mlieka?“ Vôbec ho to neprekvapovalo aj on mal rád po jedle dobré mlieko. „Hneď to bude.“ Zutekal dolu do kuchyne a nalial jej z čerstvého nedávno nadojeného mlieka. Kým vyšiel hore chvíľu mu to trvalo. „Nech sa páči!“ Lilie rýchlosťou blesku vypila pohár do dna. „Ako sa cítite? Bolí vás ešte noha?“ Vyzvedal netrpezlivo.“ Už nie, prečo sa pýtate?“ Podal jej ruku. „Nechcete sa prejsť? Čerstvý vzduch vám spraví dobre.“ Mladá blondínka prikývla. „Budem rada.“ Dolu zo schodov ju zniesol na rukách , nechcel riskovať že by si ublížila viac než už je. „ Dnes je krásny deň , však? A kam nás zavediete?“ Obdivovala krásu ružovej záhrady jeho matky. „Ako krásne vonia!“ Prihla sa k jednej z tisíc farebných ruží. „Aj sa k vám hodí!“ Opatrne ružu odtrhol a vsunul jej ju do vlasov. „ Neviem čo je krajšie či vy alebo váš úsmev.“ Odhrnul jej zlaté vlasy z bielej tváre. „Nelichoťte mi toľko. Budem sa červenať!“ Vzala jeho ruku do svojej. „Ste veľmi milý knieža Reine.“ Prechádzali sa po záhrade až pokým ich jeho matka nezavolala na obed. Podávalo sa údené mäso s ryžou. Mláďatá sa najedli čo im hrdlo ráčilo. „Reine poď sem!“ Zavolala ho. „Už idem mamička!“ Stoličku za sebou zasunul. „Ospravedlňte ma , na chvíľu.“ Odišiel. Lilie tam zostala sama. Rozhliadla sa okolo seba. „Táto záhrada je naozaj prekrásna. Zadumala sa do svojich myšlienok. „Slečna Lilie budeme pokračovať v prechádzke?“ Sklonil sa k nej. Nečakala to trošku ju vyľakal. „I ... iste!“ Prešli celou záhradou , cez sad jabloní až ku malej studničke. „Ako je tu krásne. Človek by si myslel že je v nebi.“ On bol rád že sa mladej slečne tak páči záhrada. On bol rád že je v jej spoločnosti. „Matka vám posiela správu. Dala oznámiť vašim rodičom že ste u nás aby sa o vás neobávali. Zajtra si po vás však prídu.“ V jeho tvári sa zračilo sklamanie. „To je od nej ... milé.“ Snažila sa nájsť vhodné slovo. „Iste ...“ Nevedel o čom by sa s ňou rozprával. „Začína sa stmievať, vrátime sa?“ Pohliadla k nebu , slnce už zapadalo. „Samozrejme.“ Išli ticho , iba ruka v ruka. V poly cesty už bola tma. Nevideli ani na svoje topánky. Mesiac bol za mrakmi a žiadne svetlo na vôkol. „Ste v poriadku?“ Otočil sa keď ona zastala. „Mám pocit akoby nás niečo sledovalo.“ Nikoho okrem nich nepočul. „To bude asi nejaký hraboš alebo myš z poľa. Pri mne budete v bezpečí.“ Prichýlil si ju k srdcu. V tichom šumení listou počula nepravidelný tlkot jeho srdca. Bilo mu ako divé keď sa ho chytila silnejšie aby nespadla a pomalšie keď ju držal okolo ramien aby jej nebolo chladno po zotmení.
Keď sa vrátili jeho matka už stála pri dverách s lampášom. „Nabudúce sa vráťte skôr! Bála som sa o vás!“ Ukázala im kam majú ísť. „Slečna von Goldene , vaši rodičia na vás čakajú v kuchyni. Reine ty sa ulož spať!“ Pozreli na seba. „Dobrú noc slečna Lilie , a dovidenia.“ Venoval jej ospalý úsmev. „Dovidenia knieža Reine.“ Pobozkala ho na líce. Odišla ešte v tú noc so svojimi rodičmi.
Keď sa Reine zobudil nevedel , nemohol na ňu prestať myslieť. I poobede na jednej z mnohých prechádzaní v lese myslel iba ja to aký má pekný úsmev. Držal v ruke ružu rovnakej vône i farby akú jej vtedy vložil do vlasov. „Teším sa až vás znovu uvidím!“ Stále len šiel a šiel ďaleko do lesa. Keď si všimol že je na mieste kde to nepozná zastal. „Ako je tu krásne , slečna Lilie by to tu určite tiež rada videla.“ Povedal si len tak sám pre seba. „Pošlem jej list! Privediem ju sem!“ Rozutekal sa späť domov. Sadol si za písací stolík a začal písať. „Drahá slečna ... drahá ... to znie moc úprimne. Milá ... je milá ale ... pomyslí si že som staromódny.“ Tuho premýšľal čo napísať už len na začiatok listu. Keď ho napadlo napísať jej to ako básničku. „ Najkrajšiemu kvetu, venovať to krásne miesto chcem ,je tam modré nebo i nádherná zem. Ja pozývam vás do môjho sveta zázrakov, iba pre vás zniesol by som z neba anjelov!“ A takto napísaný list hodil do obálky, obálku zapečatil voskom a svojim prsteňom a nechal ho odoslať svojej milej markíze Lilie.
„ Slečna Lilie , prišiel vám list!“ Trvalo to pár dní než sa k nej dostal ale on bol ochotný čakať na odpoveď. „Od koho?!“ Schytila ho do rúk. Otvorila ho a až sa musela zasmiať nad tou krásou čo v nej čítala. „Pripravte mi veci na oblečenie a voz! Idem navštíviť kamaráta!“ Nechala si rozkázať. Po bojovaní s obliekaním a zaväzovaním korzetu nasadla so voza a išla by aj cestou necestou aby sa s ním mohla stretnúť.
„Reine niekto za tebou prišiel!“ Kričala jeho matka zdola. „Hneď som tam!“ Obliekol si kabát a rýchlo zišiel za nimi. „Čakal som vás drahá markíza!“ Uklonil sa a venoval jej jednu z ruží. „To je milé! Tak , čo ste mi to chcel ukázať?“ Vzal ju za ruku. „Nádherné miesto v lese!“ Lilie zastala. „V lese? Ako ďaleko?“ Stále mu nedochádzalo. „Pomaly v samom strede.“ Ťahal ju. Držal ju čoraz silnejšie pretože sa vzpierala. V roztopašnosti si neuvedomoval čo robí. „Au! To bolí! Pustite ma!“ Kričala Lilie. „Čo sa deje? Nechcete tú krásu vidieť?“ Zastali neďaleko čistinky. „To nie len že dnes už je na to neskoro , nemyslíte? Počkajte do zajtra ráno je lepšia večera.“ Snažila sa ho presvedčiť. „Ako teda chcete. Odpočinieme si a vrátime sa späť.“ Kývla. „Dobre!“ Porozhliadla sa po okolí. „Tu je tiež prekrásne!“ Snažila sa natiahnuť pre jablko z divokej jablone. „Počkajte ja vám ho prinesiem!“ Už šplhal hore vôbec ho nezaujímalo to že so stromom triasol toľko že zrelé jablká popadali na zem. Mladá markíza si jedno zdvihla. „To je v poriadku už jedno mám!“ Zakričala na neho. On však nepočúval stoj čo stoj chcel získať to najkrajšie z celého stromu. „Nie! Nechaj ma!“ Bolo počuť zdola. O nahol sa prečo drahá markíza toľko kričí o ratu. „Ale , ale čo to tu máme mladá slečna a hlúpi mladý pán!“ Boli to dvaja zlodeji. Jeden držal nôž pri krku mladej Lilie a druhý začal triasť so stromom. Reine sa len tak, tak udržal čo stihol zoskočiť z nižšej vetve už stál druhý zlodej pri ňom a aj jeho ohrozoval nožom. „Mladá slečna vyzerá byť bohatšia ako ty. Tie prstene i reťaze pôjdu dole! I šaty vyzerajú z drahej látky , to tiež!“ Hladne si olízali pery. „Tak šup , šup vyzleč sa slečinka!“ Takto to predsa nemohol nechať. Prisahal jej že pri ňom s jej nič nestane! „Prestaňte! Pustite ju!“ Kričal a snažil sa vymaniť zo zlodejovho zovretia. „Ani sa už nehni , ak nechceš vidieť že jej krv je rovnako červená ako tá naša!“ Vyhrážal sa ten čo ju držal a pritlačil nôž až sa jej zaryl do jemnej kože na krku. Červená krv stekala jej ku lemu bielych šiat. „Čo to robíš ty hlupák! Ak budú od krvi už ich nepredáš!“ Obrátil svoj nôž proti druhému. „Ty na mňa nemier tým nožom lebo uvidíš!“ Začali sa hádať. A nadávať si hlava ne hlava. Toho Reine využil.“ Lilie utekajte!“ Vrhol sa po jednom. „Rine ja vás tu nenechám!“ Kričala pri čom si držala krk. „Ste ranená! Len bežte ja vás doženiem!“ Schňapol nôž čo ležal na zemi a tu sa s ním zahnal na prvého zlodeja. „Čo oči nevidia to srdce nebolí!“ Zahučal jeden z dvoch chlapov už nevedno ktorý a frkol hlinu a prach Reinemu do očí. Tie mu začali slziť. A to posledné čo cítil bolo ako mu nôž prenikal hlboko telom až k srdcu. „Ty ... Ty si ho zabil!!!“ Zutekali obaja a nechali tam nevládne telo kniežaťa Reineho. Lilie ktorá bola stále neďaleko schovala sa do krovia keď začula tých dvoch utekať jej smerom. „Vrah! Si vrah!“ Kričal zlodej po zlodejovi. „Mohol si za to sám!“ Opätoval kričbu. „Vrah? Oni ho zabili?! Reine!“ I vybehla z kríkov že si šaty potrhala. Utekala späť no pomôcť mu už nedokázala. Jeho telo chladné a prázdne ležalo tam celé od červenej krvi. „Ak Reine... ako ste len mohol? Takto ma opustiť?“ I ľakla sa čo teraz bude? „Musím ... musím ho niekam ukryť!“ Spanikárila čo iné. Odtiahla jeho telo a hodila ho do studne na konci záhrady jeho matky. „Zbohom priateľ!“ Pustila telo. V tmavej noci bolo počuť šplechnutie vody. „Raz spolu znovu budeme. Sľubujem!“ I nenápadne odišla aj s vozom ktorý na ňu čakal. Nedokázala sa pozrieť v oči jeho matky a povedať že jej jediný syn je mŕtvy. Nechala si to tajomstvo pre seba. A keď sa jej prišli pýtať čo sa s ním stalo povedala že stratila ho v lese i hľadala ho no nenašla. Uverili , ona by ho predsa zradiť nedokázala i keď sa nepoznali dlho mali sa predsa radi ako súrodenci.
Noci dni prelievala jeho matka slzy. Pozerala do tmavej noci. Všade ticho len šum lístia vo vetre. Luna osvecovala studničku jasným svetlom. Akoby sám pán mesiac chcel aby sa tam išla podívať. Aj išla. Kráčala s ohňom až dozadu k studni. Nahla sa no len tmu videla. Zrazu zo studne chladný závan ktorý znel ako hlas jej syna. „Matka moja, mamička! Pomstím sa!“ Zaznelo v stenách studne. Žena sa ľakla a utiekla do domu. Zamkla za sebou a už ani oknom nevyzrela keď špliechanie vody nieslo sa nocou. I hrkanie reťazí čo značili že pripútaný k onomu miestu bude pokým svojej pomste nedôjde neutíchlo pokým nenastal nový deň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár