Tak isto ako sa delila ľudská rada delili sa aj démoni na rôzne „odrody“
Biely démoni – najviac podobný ľuďom. Pomáhali ako sa len dalo. Udržovali chod sveta.
Čierny démoni – presný opak tých bielych pripomínali skôr zvieratá , dravé šelmy ako sú vlci, levy , medvede . Boli na neutrálnej strane , ako zvieratá kedysi.
A nakoniec to boli Ohyzdi- démoni pripomínajúci príšery , stvorenia z tých najhorších snov . Škodili všetkému na čo sa pozreli. Stelesnenia zla , už len samy o sebe.
Svet bol v dobe temna a aj to málo ľudí ktorí zostali nažive sa schovávali.
„Jedna stará ľudská legenda vraví , že má prísť dieťa so silou bielych démonov. Toto dieťa malo niesť meno Elef .Elef by mal byť dieťa démona a človeka nech sú však biely démoni seba úctivejší k svetu , ľudí z hĺbky duše nenávidia.“ Povedal starý muž ktorý držal v starých , už skoro nevládnych rukách knihu pamätí posledných ľudí. Na staré kolená podal knihu mladej dievčine stojacej poblíž neho. „Zoi. „Chráň posledné pamäti a dúfaj že vyvolený príde...“ po týchto slovách starý muž skonal.
„Zoi! Zriekni sa toho chlapca! Pôrod nemôžeš prežiť!“ Matka dcéry kričala a prelievala slzy za dieťa ktoré jej berie sestru. „Radšej položím život a budem vedieť že nás zachráni ako ho stratiť s každým ostatným človekom na svete.“ Zoi porodila zdravého chlapca , no stratila veľmi mnoho krvi , zomrela.
„Zoi , ako môže len veriť tej legende natoľko že si položila vlastný život?“ Žena s tmavými vlasmi sedela , dívala sa na chlapca ktorý jej venoval čistý úsmev. „Ako nás môže táto príšera – polodémon – zachrániť?!“ Schytila dieťa a v zúfalstve odhodila ho do rieky ktorá pretekala jaskyňou v ktorej boli.
„Mortem !“ Zhúkol mladý muž no dieťa už nestihol zachytiť. Zrútilo sa skalami do priepasti s vodou. Detský plač utíchol . Vo tvárach šudí bolo vidieť už len tu najväčšie zúfanie.
„Zoi položila život aby povila tohto syna a ty , TY si ho zabila! Mortem kvôli tebe , len kvôli tebe je náš koniec!“ Muži i ženy sa Mortem obrátili chrbtom. Z hĺbky bolo počuť hučanie vody no čosi tam trochu pripomínalo aj detský plač. „On ... žije?!“ Zoskupili sa ľudia pri diere v zemi. „Zachráňte ho niekto!“ Hučali dovnútra pokým neutíchol aj ten slabý plač. „Je už neskoro?!“ Nikto z nich sa neodvážil do hlbiny , všetci by chceli veľa ale boli zbabelý .
Po chvíľke z temnoty vyvalilo sa jasné svetlo. Dieťa držal v náruči muž stojaci na bielom svetle. S dlhými bielymi vlasmi , červenými očami s úsmevom na perách. „Dovolil som aby sa vám narodil záchranca a vy ste ho odhodili ako odpad. Ľudia ste slabí a opovažujete sa pošpiniť jedného z najsilnejších?!“ Bol to Lux , biely démon vládnuci dňu a noci na Thalii. „Moje dieťa , syn a brat Elef mal by vás chrániť ale ako dieťa máte ho ochrániť vy! Ja , Lux Mocný , dám vám ešte jednu šancu no stane sa mu raz niečo a verte mi moja pomsta bude horšia ako tisíc ohyzdov pohromade!“ Dieťa vložil do rúk Mortem , ktorá ho odhodila v zúfalstve zo smrti svojej sestry , svetlo sa rozplynulo. „Elef Mocný , syn Luxa a Zoi , najmocnejší ktorý nás oslobodí. Mortem je tvoja starosť vychovať ho , postarať sa o neho!“ Mortem si zotrela slzy z tváre. „Ako vlastné dieťa vychovám ho a až príde správny čas , dozvie sa pravdu.“ I vzala za ruku svoje pravé dieťa a dcérke venovala materské slová.“ Flos , až tu ja nebudem , postaráš sa o brata Elefa.“
O dvadsať rokov neskôr.
„Elef je tam tma , vráť sa!“ Ustarostená Flos kričala na rozhodne nebojácneho Elefa. „Čo si sa ešte nenaučila že tma ne tma ja vždy budem mať svetlo pred sebou?“ Zaiskrilo sa a v tmavej jaskyni objavilo sa svetlo.
Áno Elef mal schopnosti svojho otca, i vyzeral ako on len modré oči zdedil po matke a ušľachtilosť.
„No tak sestrička , poď sa podívať sú to odkazy po predkoch .“ Svetielko sa pohybovalo s lemom steny jaskyne , zobrazovali sa tam kresby ľudí , pradávnych , primitívnych ktorí neovládali nič len lov. Kresby staré niekoľko miliónov rokov stále jasné ako by ich tam zakreslili predo dňom. „To je nádhera ...“ Elef sa chytil za brucho. „Elef , si v poriadku?!!!“ Flos sa snažila aby zostal pri vedomí nikto iný by im nemal ako svietiť na cestu , netrafili by späť. „Elef , no tak čo ti je?!“ V kŕčok váľal sa v prachu. „Ja neviem... Hrozne to bolí!“ Svetielko pomaly strácalo svoju silu. „Elef , počúvaj musíš to vydržať ak tu zostaneme po tme určite nás zabije nejaký ohyzd!“ Elef vedel že ak sa to stane tak určite zomrú snažil sa vydržať. Pozbieral všetku svoju výdrž a postavil sa na nohy. „Flos musím rýchlo ísť späť...“ Pomaly kráčali dolu briežkom. Blížili sa ku sídlam zrazu však Elef zacítil akoby mu niekto dýchal za krkom. Otočil sa a zočil ohyzda akého ešte nevidel. Miesto očí dvaja hady , miesto zubou ostré britvy . „Flos bež do dediny! Varuj ich!“ Postrčil Flos vpred ,tá bez premýšľania utekala až pri vrátach si uvedomila že vôbec neprotestovala. Poslúchla Elefa bez námietok , bez námietok ho nechala nech bojuje s ohyzdom.
„Elef! Je tam a bojuje!“ Kričala vrátnikom , tí však len stáli a nemo sa tvárili. „Nášho Elefa žiadny ohydz neporadí , to by si mala vedieť.“ Vtiahli ju dnu. „Ale on mal bolesti! Bolelo ho niečo!“ Obzreli sa po sebe. „Skús mu dôverovať.“ Stará pani Mortem , jej matka a opatrovateľka Elefa blížila sa pomalou chôdzou ku výhľadu na Elefa.
Padol na zem , zadychčaný a ubolený. Nevládal. Bolelo ho to miesto čím ďalej , tým viac.
„Nemyslel som si že taká malá bolesť ťa položí. „ hrubý hlas nasledovalo jasné svetlo. Démona ktorého nevideli dvadsať rokov zbadal ohyzd . Utiahol sa späť do temnoty hneď ako si uvedomil čo za stvorenie pred ním stojí. „Si v poriadku , syn môj?“ Démon podal Elefovi silnú ruku. Užasnutý sa snažil postaviť na nohy. „Syn?“ Nechápal. „Nepovedali ti to?“ Lux sa hlboko zasmial až sa jaskyňa otriasla. „Som Lux , najmocnejší vládca svetla a noci v Thallii. A ty , Elef Mocný si môj syn.“ Položil synovi ruku na plece. „Musíš zosilnieť , musíš vytrénovať svoju silu aby si porazil ohyzdov a doviedol ľudskú rasu na povrch , kam patrí .“ Elef nechápal. „Prečo mi to hovoríš? Nie sú snáď aj biely démoni naši nepriatelia?“ Lux sa zamračil. „To je nezmysel. Bielych démonov ľudia poznali dávno predtým než svet ktorý poznali zanikol. Poznali ich z bájí a legiend no vtedy ich nazývali elfovia či víly . Biely démon ak prejde na stranu temna stane sa ohyzdom , zvieratá a staré božstvá sa spojili a stali sa jednými v podobe čiernych démonov , zvieracích démonov. A my , biely sa staráme o chod sveta. No ohyzdov začína pribúdať a mi sa stávame slabší tak isto ako tento svet. Preto keď za mnou prišla tvoja matka s prosbov o splodenie syna čo by dokázal poraziť ohyzdov privolil som.“ Bolo to na mladého Elefa mnoho informácií. „Vravíš , že mám ísť s tebou a trénovať aby som zosilnel?“ Rukami podoprel si hlavu. „Samozrejme , ako inak chceš dokázať používať celú silo ktorú si po mne zdedil? Musím však uznať ak si rovnaký ako tvoja matka , pôjde ti to rýchlo.“ Démon podal ruku svojmu dieťaťu. „Poďme syn môj , je čas na tvoju prípravu.“ Elef sa obzrel ku dedine. „A čo Flos?“ Lux sa zamračil . „Flos je dieťa ženy ktorá sa o teba starala , Mortem je sestra Zoi , tvojej matky.“
Flos zatiaľ vyšplhala k nim. „Chcela som ti to povedať už dávno , že nie si môj pravý brat ... Viem že si pre nás veľmi dôležitý , preto nechcem aby ťa niečo držalo pri zemi. Len choď so svojim otcom , on vie najlepšie ako ťa posilniť.“ Objala Elefa okolo krku nasadila mu amulet ktorý vyrobila. „Ideme?“ Elef posledný krát pozrel sa do očí Flos a vydal sa na cestu so svojim otcom.
„Ako dlho budem preč? A kedy ju znovu uvidím?“ Pýtal sa cestou do kráľovstva bielych démonov. „To ja neviem , neviem ani či sa vôbec niekedy vrátiš. Ľudský život je veľmi krátky a krehký. Asi si ,si už všimol že nie si ako ľudia . Oni chorľavejú , umierajú skoro zato ty budeš žiť v zdraví tisícky rokov.“ Lux zastal , brána do skleneného mesta sa otvorila. „Vitaj , vo svojom novom domove!“ Elefovi úžasom až slzy vyhŕkli. Celé mesto bolo zo skla. Biele a priezračné. Toľko svetla na ktoré nebol zvyknutý mu bralo dych , oslepovala ho toľká krása. „Možno som ťa sem mal vziať skôr , ale bolo lepšie nechať ťa vychovávať ľuďmi.“ Poznamenal Lux keď vchádzali branou do bieleho zámku.
„Čo je to?“ Ukázal na klietku v ktorej bola ďalšia klietka , v ktorej bol uväznený jeden škaredý ohyzd. „Zajatec.“ Sucho odpovedal démon ktorý započul ich rozhovor. „Tak toto je ten tvoj syn , Lux?“ Dodal už s väčším záujmom. „Elef , toto je Atra , môj brat , pán temnoty skrývajúcej sa v srdciach živých bytostí.“ Na prvý pohľad by si to nevšimol , jediná podoba boli ich červené oči. Lux bol dlho vlasý démon bielej farby keď Atra mal krátke tmavé vlasy a vyzeral rozhodne nebezpečnejšie ako Lux. „Atra? To máte mená podľa sily alebo ako?“ Zasmial sa , vyznelo to trochu detinsky ale všetko tam bolo pre neho nové tak tomu nebolo divu. „Dá sa to povedať aj tak. Elef znamená všemocný .“ Lux hrdo zdôraznil všemocný. „Je vidieť že si jeho syn. Akoby si mu z oka vypadol .“ Elef sa trošku zapýril . „Všetci démoni majú červené oči?“ Po chvíľke pozorovania a všímania iných démonov pohybujúcich sa po okolí neváhal a spýtal sa. „Iba tí najsilnejší , syn môj. „ Lux videl menšie obavy v synovej tvári. „Aj tvoje sa sfarbia do červena , keď zosilnieš a budeš bojovať. I keď oči tvojej matky sa mi páčia. Vode modrá farba presne ako tie jej ...“ Mocný démon sa nachvíľu ponoril do spomienok.
„Ja si svoju matku nepamätám ...“ Smutne odvetil Elef. „To je mi jasné , zomrela pri tvojom pôrode.“ Lux odviedol syna do jednej z množstva komnát v zámku. „Zostávaj tu pokým pre teba neprídem , vychádzaj von iba ak bude najnutnejšie dobre?“ Nevedel prečo toľká opatrnosť. „Medzi nami sú stále tí ktorí slúžia temným , špehovia ktorí ešte nezmenili svoje podstaty na ohyzdov. „ Elef prikývol. „Rozumiem.“ Dvere sa zavreli a Elef zostal sám v presvetlenej izbe. Vzal do ruky amulet od Flos . „Vrátim sa po teba keď zosilniem. Budeme opäť spolu.“
Ubehol rok a pol odkedy Elef odišiel. Jaskynná dedina ktorú opustil vyhladili ohyzdi. Ľudia ktorí sa zachránili boli nútení skrývať sa na povrchu Thallie. Keď sa táto zvesť doniesla do skleneného zámku Elef bol rozhodnutý vydať sa hľadať svojich známych a pevne dúfal že Flos bude medzi tými čo prežili.
„Si si istý že chceš vedieť pravdu? A čo ak bude mŕtva , čo spravíš?“ Lux stál medzi Atrom a Elefom. „Atra , prestať ho strašiť.“ Ten sa len zamračil. „Nestraším ho , hovorím mu možnú pravdu , ak to dievča nebude žiť , nemá zmysel držať ho na uzde.“ Lux prisvedčil.“ Unesieš to?“ Podíval sa na syna . „Som predsa polodémon , čo je život jedného človeka oproti tým ktoré môžem zachrániť? No náhoda je hlupák , radšej sa uistím.“ Elef stopoval čerstvé ľudské stopy. Každým dňom bol bližšie k osade kde prebývali , kde sa schovávali.
„Ticho!“ Zašepkal na Atru. „Pozrite , tam!“ Ukázal chatrče ukryté v hustom lístí na vysokých stromoch. Posledné ľudské spoločenstvo , žijúce mimo sklenené mesto. „Nezabudnite , našou úlohou je vziať ich do mesta!“ Pomaly sa priblížili ku jednej chatrči. Vyšiel z nej tmavý muž s oštepom v ruke. Rozhorčený ženský hlas bolo počuť len slabo ale bolo rozumieť že sa pohádali. V dievčenskom tóne Elef spoznal Flos.
„Flos!“ Vbehol dovnútra. Dievčina sa zľakla. Práve sa umývala bola nahá. Elef sa zastavil a celý červený sa otočil chrbtom. „Elef? Elef!“ Nevšímajúc si toho že je stále nahá a mokrá rozbehla sa k nemu. Jej teplé objatie, nežný hlas volajúci jeho meno. Tak veľmi mu chýbala. „Hej , nechceš sa obliecť?“ Jediné čo ju zakrývalo bol on. „A ... áno chcem!“ Rýchlo cez seba prevliekla niečo pripomínajúce plachtu z lístia. „Pôjdeš so mnou , aj ostatný , pôjdete s nami do skleneného mesta!“ Elef vzal Flos do náručia. „S vami?“ Nechápala. „So mnou, mojim otcom a strýkom.“ Dopovedal. „To ... nie ... NIE!“ Flos sa zuby- nechty bránila. „Prečo nechceš ísť?“ Obzrela sa po okolí Elef s ňou. „Sme tu šťastní!“ Elef si bol toho vedomý ale boli v ohrození. „To je síce pekné , ale ohyzdi sa blížia veľmi rýchlo. Ak neodídete s nami zomriete!“ Dvaja démoni ktorí prišli s ním sa k nemu pridali. „Elef toto sme už preberali. Ak nesúhlasia prinútime ich. Na záchranu ľudstva je treba občas aj násilia.“ Otec venoval synovi prísny pohľad. „Neučil som ťa to snáď?“ Mladý démon prikývol. „To áno...“ S Flos na rukách za pomoci strýka a otca prinútili osadníkov aby sa vzdali a išli s nimi , teda aspoň tú menšinu ktorá odmietala.
Šli dlho , večer ich dobehol. Nemohli priveľmi svietiť aby neupútali pozornosť ohyzdov. „Utáboríme sa , pokračovať budeme ráno.“
„Stále sa hneváš?“ Vošiel do stanu kde ležala Flos. „Isteže! Rok ťa nevidím a prvé čo mi povieš je že mi prikazuješ aby som išla do mesta k démonom!“ Stále nechápal prečo ju to tak hnevá. „Nemala by si byť rada že som to bol ja a nie niekto iný? Vieš ty vôbec ako som sa o teba bál , keď som sa dozvedel že dedina bola vyhladená so zemou?!“ Potriasol ňou. „Vieš ako som sa bála ja keď som o tebe rok nepočula?!“ Flos sa schúlila Elefovi do objatia. „Chýbal si mi...“ Priložil svoju hlavu k jej. Jemne jej vtlačil bozk do čela. „Ja viem , myslel som na teba každý deň.“
„Elef! Útočia na nás!“ Jeho otec vbehol do stanu. „Musíš pomôcť! Ohyzdi zaútočili!“ Vybehli von. Banda zo desiatich ohyzdov márnila ľudí ktorí im prišli pod ruky. „Kde je Atra?!“ Lux zastal. „On ... nás zradil...“ Elef sa ohliadol v tom zmätku a veru tak Atra sa len bezohľadne díval na to ako ohyzdi vraždia ľudské plemä . „Prečo?!“ Rozzúrený rozbehol sa za ním. Ich zbrane sa skrížili. Zaiskrilo , zasyčalo . Atra kruto zrazil Elefa k zemi. „Ešte nie si dosť silný na to aby si ma porazil Elef!“ Chcel zasadiť Elefovi ranu poslednú no Lux zachytil meč smerovaný druhému. Padol na kolená s nebojácnym pohľadom. „Môjho syna sa ty nedotkneš!“ Tasil svoju zbraň , zahnal sa no Atra uhol a zmizol saj s ohyzdmi.
Lux padol nehybne k zemi. „Otec!“ Zaznel Elefov výkrik no otec iba z posledných síl povedal: „Smrť , je len začiatok...“ Skonal ten silný démon. Elefove srdce zalial smútok a zloba. Zatúžil on po pomste.
„Koľko prežilo ľudí?“ Nebolo ich mnoho. Len zopár. „Flos , ty a ostatní odvediem vás do skleneného mesta , Atra bude ešte pykať!“ Flos smutne hľadela na mŕtvolu bieleho démona. „A čo tvoj otec? Necháš jeho telo tu?“ Elef vzhliadol k nebesám. „ Rozplynie sa na prach , tak isto ako ohyzdi . Jeho duša bude stále pri mojom boku. Atru porazím jednoducho , musím len vytrvať. Flos , ak ohrozia teba budem sa mstiť všetkou svojou večnou silou. Ešte len poznajú aké to je keď naštvú Elefa Mocného!“ Hovoril ako jeden z tých nafúkaných démonov v legendách. Ale aspoň dodal Flos dôveru. „Verím že to dokážeš.“ Na nič nečakali do mesta prišli skoro ráno. Preživší s ranený o tých sa postarali démoni zo zámku. Elef odviedol Flos do svojho príbytku. „Zostaň tu , vychádzaj iba ak bude najnutnejšie a nikomu , okrem mňa nesmieš veriť rozumieš?“ Flos kývla k súhlasu. „Dávaj si pozor Elef ...“ Chcel zavrieť dvere , ale ona ho zastavila. „A tiež ...“ Nedopovedala. „Flos?“ Elef videl na jej tvári rumenec. „Ak zomrieš zomriem aj ja.“ Elef pritiahol Flos ku sebe. Jasným bozkom spečatil ich dohodu. „Milujem ťa.“ Odišiel. Jej neostávalo nič iné ako len čakať, a dúfať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár