Staršina dúfal že sa Elef vráti preto mu nebolo po vôli odovzdať odkaz. Nechal si ho teda zatiaľ pre seba. „Milá slečna Flos , Elef vám odkazuje že chce aby ste sa pre neho modlili.“ Menšiu , snáď aj neškodnú lož cez dvere odovzdal nešťastnej Flos. Tá si z toho nič nerobila , iba premýšľala ako nenápadne zmiznúť zo skleneného paláca a nájsť Elefa. Rozhodne nechcela nečinne čakať na to kým príde správa že je mŕtvy. Radšej by skonala s ním akoby mala žiť zvyšok krátkeho života bez neho.
„Možno nie som tak silná ako poniektorí démoni, ale pomôcť môžem! Bojovať predsa viem! Musím vedieť aby sme mohli prežiť!“ Hovorila si sama pre seba zatiaľ čo si balila veci.
Neskoro večer keď už veľa z démonov spalo skúsila šťastie a pomaly sa vytrácala zo zámku.
„Tí ľudia čo sem za včera prišli vyzerali chutne.“ Žartoval jeden zo stráží pri bráne. „A pán Elef vyzeral šťastne keď viedol do zámku tú mladú slečnu , asi sa poznali.“ Konštatoval druhý.
Flos sa zatiaľ nenápadne priblížila. Akoby náhodou a pre ňu veľkým šťastím začal po stráži štekať jeden malý pes. Tí ho začali odháňať preč brána zostala chvíľu nestrážená a to využila Flos k úteku.
Zatiaľ sa Elef približoval ku Atrovmu pobytu. Čím boli bližšie tým pustejšie krajina vyzerala , akoby na samom konci mal byť svet Thallie mŕtvy. „Veliteľ! Čo je to pred nami? „ ozval sa jeden z vojakov ktorý boli ochotný ísť do boja s ním. Boli to Luxovi vojaci , tí ktorý mu zostali verný aj po smrti. „To sú ... hlavy bielych bojovníkov ... „ Elef smutne hľadel na hlavy spojencov ktorí padli v boji s Atrovími ohyzdmi . Bolelo ho srdce keď pomyslel na to že Atrovi veril. „Za svoju zradu zaplatí. Pomstím každého komu ublížil!“ Rozhodnutý mierili tvárou v tvár nepriateľovi.
Poludnie sa končilo , blížil sa večer. „Pane , vojaci sú už unavený , potrebujeme si oddýchnuť aj kone musia nabrať nové sily pred bojom!“ Elef vedel že sú vojaci unavený ale utáboriť sa v týchto končinách bolo nebezpečné , v noci tu boli teploty aj mínus dvadsať stupňov a ak by založili oheň prezradili by sa nepriateľovým blízkym vojskám ktorých stopy sledovali už celé dni. „Dobre , ale pred zotmením musíme sa vydať na cestu , hemží sa to tu nepriateľskou aurou.“ Vojak prikývol a zavelil k prestávke. Elef sedel na skalnatom výčnelku a hľadel do diaľky. Bol pripravený kedykoľvek pustiť sa do boja. „Nerozvážnosť a pomsty chtivosť ... dávajte pozor aby vás nezaslepili .“ Jeden z vojakov ktorí poznali jeho otca už od ranného detstva. „Ste náš veliteľ syn , otca hrdinu. Nesklamte nás tým že sa necháte v hneď prvom boji zabiť.“ Sadol si vedľa neho. Urastený po tmavší démon vetra Anemos , vzhliadal ku Elefovi ako k nástupcovi. „Ak to prežijete mladý pán Elef , budete vyhláseným hrdinom. Porazením Atry bude svet opäť voľný a vy budete pán všetkého. Tak ako mocné Slnko ktoré dáva teplo a svetlo i vaše svetlo bude naším šťastím.“ Hrdo vyslovil mocný pán Anemos pričom si odpil z vaku v ktorom si niesol vodu. „Ja a pán všetkého? Nie na konci chcem byť len s mojou drahou Flos , žiť niekde v pokoji , nikým nerušene odpočívať .“ Zasnene pozeral do diaľky.
Už sa stmievalo. Flos bola tretím dňom v Elefových stopách. Bola uťahaná nuž si sadla že si odpočinie. Ani sa nenazdala a usnula snom ktorý ju ťažil už niekoľko nocí. Strhla sa, prebrala sa rýchlo , okolo nej omŕzali stromy a jej bolo teplo. Malý oheň ktorý sotva stačil na svetlo a chlpatá kožušina. „Ty si , si myslela že si nevšimneme že si odišla? Tiež o neho máme strach a chceme mu pomôcť vďaka nemu a jeho otcovi sme prežili útok tých strašných ohyzdov.“ Vysoký černoch jej podal teplé pitie. „Nie je to nič moc sotva sme založili oheň na zahriatie , budeme sa musieť čoskoro pobrať než nás nájdu ohyzdi čo sa potulujú po okolí.“ Flos sa usmiala na hŕstku priateľov.“ Mavro , nikdy by som si nemyslela že ty alebo niekto z tvojho kmeňa budete pomáhať démonom.“ Musela sa až zasmiať nad touto iróniou. Vstala kožušinu si prehodila cez ramená. „ Vyrazíme?“ Mavro a jeho bojovníci odsúhlasili. „Elef je polodémon , je z časti aj človek takže mu pomôžeme.“ Flos bola šťastná. Elef mal verných spojencov , chceli mu pomáhať démoni i ľudia. Teraz len dúfala že sa na nich usmeje šťastie a Atru porazia.
Dlhých päť dní putovania a stopovania vo vetre a mraze. Chvíľku stratili stopu pri Lesnom hvozde , kde zem bola vyschnutá že sa na nej ani stopy neudržali no potom znovu vystopovali Elefovho koňa a pokračovali ďalej. Putovali dňom i nocou aby sa im aspoň priblížili no akosi sa im to nedarilo. Naopak mali pocit že sa im vzďaľujú. Flos, Mavro a jeho kmeň išli po svojich keď tu Elef s vojakmi klusali na koňoch. Teraz dúfali že ich niečo zdrží aby ich mohli dostihnúť.
„Pán Elef! Pred nami mal byť most ale je zavalený!“ Priniesol správu vojak ktorý išiel skontrolovať priechod cez rieku. „Je tu aj iná cesta?“ Naliehal Elef. „Jedine ak by sme chceli prebrodiť rieku. Elef tá je však hrozne ľadová v tejto oblasti je v noci hrozná zima a deň je krátky voda nestačí oteplieť. Len čo sa stihne trochu roztopiť ... á chápem.“ Dohovoril pri Elefovom pohľade. „Ty ju chceš prejsť v noci keď bude zamrznutá všakže?“ Prešibane sa zaškeril. „Nemyslel si, si snáď že by som ju dal koňom preplávať keď je tak ľadová všakže nie?“ Anemos užasol pri Elefovej zručnosti v poznaní prírody. „Si ako tvoj otec myslíš na všetkých aj na zvieratá. „Ešte aby nemyslel lord Anemos!“ Ozval sa jeho kôň. „ Fýsis , ty sa ozveš vždy keď je treba , mýlim sa?“ Anemos sa začal smiať. Jeho zvierací démon Fýsis hrdo prekračoval z nohy na nohu. „Pán Elef je mocný a múdry , jeho otec ho učil dobre.“ Podporil Fýsisa Ischýs , Elefov kôň. „ Naučil ma vážiť si každé zviera, každú živú vec. Dokonca by som si vážil aj ohyzdov ak by neboli tak zlí.“ Elef sa snažil rozpomenúť si na jedno príslovie ktoré mu jeho otec často opakoval. „Naozajstná múdrosť spočíva v tom čo nám vraví srdce a nie v tom čo sa naučíme. Aj k boju treba vedieť precitnúť nestačí sa iba naučiť sekať.“ Anemos Elefa chytil za rameno. „Rob iba to čo ti vraví srdce a inštinkt. Vtedy budeš najsilnejší a najmúdrejší.“
Mladý démon sa strhol.“ Niekto sa sem blíži!“ Zacítil vo vetre pach. „Nepriatelia?“ Vojaci pripravený na možný útok čakali na odpoveď. „Nie ... sú to ľudia ... tá vôňa... Flos?!“ Z neďalekého krovia vyliezli na cestu Flos a Mavrovi ľudia. „Elef!“ Flos nadšene zvolala jeho meno. On však na ňu iba nahnevane zazrel. „Čo si myslíš že tu robíš?!“ Nikdy ho nevidela takto sa nahnevať iba kvôli neposlúchnutiu príkazu. „Chceli sme ti prísť na pomoc! A je mi jedno čo si myslíš , ja budem robiť so svojím životom čo sa zachce mne! Nie si môj pán!“ Na toto namietať nemohol. Keď sa Flos raz zatvrdla už s ňou nehol. „Ak sa ti niečo stane , vieš že potom nebudem mať dôvod žiť ani ja?“ Zosadol s Ischýsa. Videl že je Flos premrznutá. Prehodil okolo nej aj svoju kožušinu. Ukázal jej nech sa posadí na koňa. „Ak budem sedieť bude mi väčšia zima , nemyslíš?“ Znovu mala raz pravdu. „Pôjdem vedľa teba.“ Pritiahol si ju k sebe, venoval jej láskyplný pohľad. „Som rád že si tu aj keď je to nebezpečné.“
Čo však vôbec netušili že ich Atra oklamal. Zatiaľ čo ich nechal priblížiť sa k jeho hradu blízko vyslal tajnú armádu aby zaútočili na menej bránené Biele mesto.
„Spustite brány! Strelci na miesta! Nenechajte ich sem vojsť!“ Kričali obrancovia mesta. „ Ženy , deti a chorí nech sa schovajú v sklenenom paláci! Ktokoľvek schopný boja bude brániť mesto!“ Plač a nárek keď schovávajúce sa ženy a deti videli padať svojich mužov, otcov či bratov. No čo zmohli keď oklamaný Elef smeroval k Atrovy do pasce? Jeho armáda ohyzdov bola omnoho väčšia ako bolo vojakov Bielych démonov. Elef stál proti presile v poslednom veľkom boji.
„Pane! Mám zlý pocit. Nie je to pasca?“ Elef zastal. „ Flos , ty , Mavrov kmeň a ja pôjdeme dovnútra. Všetci lukostrelci budú v prvej bojovej pozícii. Kópie a meče na koňoch za nimi. Čakajte na môj príkaz , svetelné znamenie , k útoku! Ak by znamenie neprišlo do necelej hodiny zaútočte bez nás!“
„Elef , nech je duch tvojho otca pri tebe!“ Anemos sa nadýchol. „ Počuli ste veliteľov príkaz?! Na pozície, pripraviť k boju!“ Vojaci sa rozložili. Vyčkávali.
Elef sa zatiaľ aj s Flos zakrádal do Atrovho hradu. Dostať sa nenápadne dnu bol asi najväčší problém. Okolo brány a všemožných tajných východov hliadkovali zo dve čaty ohyzdov. Ara očakával Elefov príchod. Ohyzdi mali príkaz nebrať zajatcov. „Skotóste tous! Min afínete kanénan zontanó! (Zabite ich! Nikoho nenechajte nažive!)“ Rozkazoval jeden z generálnych ohyzdov. Vojaci sa pripravovali. Nasádzali si brnenia , ostrili hrdzavé meče.
„Flos ... „ Elef akoby posledný krát podíval sa Flos hlboko do očí. Venoval jej bozk. „Za Luxa a za ľudí!“ Rozbehli sa medzi prvých ohyzdov. Mavro a jeho kmeň bojovali hrdo. Zopár z nich však padlo hneď za obeť silnejším ohyzdom. Flos sa držala bližšie pri Elefovi. Svojimi dvoma mečmi bola prospešná v prvej línii a že bola obratná. Mávala a sekala každého ohyzda ktorý jej prišiel do cesty. Tí ktorý hneď nepadli sa dostali spolu s Elefom do vnútra hradu kde na nich čakali ďalší ohyzdi. „Fotiá!(Páľte!)“ Zavelil vodca. Veľa šípov letelo k nim to však pre Elefa nebol problém. Posvietil si na nich ohnivým svetlom. Šípy a ich strelci zhoreli ešte skôr ako stihli znovu vystreliť. „Nevedela som že máš až takú silu!“ Užasnutá nasledovala svojho milého. „Dobre tu sa rozdelíme. Flos ty a dvaja Mavrovi muži zoberte si východné krídlo! Mavro ty zo zvyškom západné! Ja nájdem Atru a zabijem ho. Buďte opatrný nepriateľov je tu veľa a ... Flos ... milujem ťa!“ Nuž sa teda rozdelili.
„Slečna Flos ... vy sa zachráňte musíte žiť! Ste pre Elefa dôležitá!“ Ona sa však ani nehla z bojovej pozície. „Ako by som sa potom pozrela Elefovi do očí ak by som teraz utiekla a vás tu nechala na skon?“ Nie ona zostala a bojovala. Tak isto aj Mavro a jeho muži.
Medzitým Elef zavelil aj vojsku čo čakalo vonku. Stáli proti obrovskej presile. Mnoho z nich padlo no tí čo prežili bojovali ďalej. Za Elefa, za Luxa , za ľudí ktorý ukázali že sú aj takí ktorí dokážu pomôcť a spojili sa s démonmi.
„Čakal som na teba , synovec. „ Atra sa zahnal dlhým nefritovým mečom. Elef prižmúril oči. „Ako sa ti bude bojovať keď neuvidíš?“ Rozžiarilo sa tam svetlo nevídané. Atra naozaj nič nevidel no on ani nemusel. Elef mal v srdci temnotu ktorá ho oslabovala. Ten veľký chtíč po pomste ktorý ho poháňal v pred ho teraz oslaboval. Atra bol pán temnoty v srdciach a tejto svojej schopnosti hravo využíval vo svoj prospech. „Mňa dokáže poraziť iba osoba s čistým srdcom. Iba jedna jediná osoba ktorá by bola ochotná obetovať sa a zomrieť!“ Atra na nič neváhal oslabeného Elefa chcel prebodnúť jedovatým nefritovým mečom. Cestu mu však skrížil Anemos s Flos. „Elef!“ Pribehla k nemu. „Si v poriadku?!“ Objala ho. „Anemos , pán vetra ak sa nemýlim ... moji ohyzdi ťa neporazili? No nevadí zabijem teba a potom dokončím to čo som začal s Elefom!“ Znovu sa ohnal mečom. Hľadal niečo temné v Anemosovom srdci. „Prahneš po moci. Nikdy si nebol k Luxovi verný. Celú dobu čakáš že Elef zomrie aby si mohol byť vládcom ty. Mocný vietor!“ Elef i Flos zahľadeli sa na Anemosa. „A ktorý démon po moci netúž?!“ Veľký víchor zobral Atrovi meč. Ten však Anemosa ovládol temnotou úplne. Telo bieleho démona to nevydržalo a roztrhalo sa. Stihol však zničiť jeho meč a Elefovi povedať :“ Teraz ho dokážeš poraziť , nesmieš však prahnúť po pomste , mladý Elef, syn Luxa Mocného.“ Eleph, tu solus poteris tuo hirundo et illumina tenebras potens lucis!( Elef , ty jediný dokážeš pohltiť vlastnú temnotu a presvetliť ju mocným svetlom!)“ Zašepkala mu do ucha a postavila sa pred Atru. „Nikdy nebudeš pánom , Elef ťa porazí! Za Elefa!“ I rozbehla sa k nemu. Démon chcel nájsť temnotu v jej srdci. Nesústredil sa a dal Elefovi šancu zaraziť mu meč priamo do srdca. „Ty vládneš temnote v srdciach. Môjho otca a moje svetlo, bude to čo ovládne naposledy tvoje srdce!“ Atru zalial teplý pocit. Sila Elefa a Luxa sa spojili v jednu. Zmenili Atrove telo na popol. Odniesol ho chladný vietor v ktorom sídlila Anemosova duša. „ Anemos ...“ Flos sa obrátila na Elefa. „Ako je to možné?“ Iba sa usmial. „Ak umrie biely démon rozplynie sa v prach , no jeho duša sa vráti do svojej podstaty a jeho sila pretrvá ako jeden z mnoho živlov. I Lux sa stal mojou súčasťou a keď zhyniem ja moja a jeho duša vráti sa späť odkiaľ prišla. Do svetla.“
„Takže už je koniec? Definitívne?“ I objal ju a vložil jej víťazný bozk. „Koniec. Už žiadny ohyzdi. Ľudia a biely démoni v súlade ako zvieratá a čierny démoni budú žiť v rovnováhe. Aj táto pustá krajina sa zmení v úrodnú. Bude tu sveta žiť!“ Zišli dolu. Tí vojaci čo prežili sklonili sa pred pánom Elefom. „Je čas vrátiť sa do Bieleho mesta , pane!“
Vydali sa na cestu. Z Atrovho hradu vzali zásoby a kone pre všetkých na cestu. A Biele mesto? Porazili Atru skôr ako sa ohyzdi dobyli do mesta. Tí sa rozplynuli a mesto bolo zachránené.
O niekoľko tisícročí:
„A ako to dopadlo medzi Flos a Elefom? Boli nakoniec spolu?“ Spýtalo sa bielovlasé dievčatko starého muža. „Mali spolu krásnu dcérku. Volala sa Agápi . Agápi mala deti a tie mali tiež deti. Ako však čas plynul polodémonie schopnosti sa v ich rode stratili a z rodu sa stal rod ľudí.“ Starý muž položil dievčatko na nohy a sám vstal podíval sa von oknom. „ Dedko , a nevieš či ich deti ešte žijú?“ Zvedavosť jej nedala. „Iste že žijú , jedno mám pred sebou.“ Zhrnul dievčati vlasy z tváre. „ Otec , nemal by si jej rozprávať veci ktorým ešte nerozumie , Flos utekaj si ľahnúť k bratovi.“ Dievčatko poslúchlo. Položilo hlavu k bratovi. „Dobrú noc Elef! Dobrú noc Flos.“ Popriala milujúca matka svojim deťom.
Isteže ako čas plynul starý otec zanechal príbeh svojej vnučke. Tá si ho nechala pre seba a povedala až svojej vnučke a takto sa dedil príbeh až pokým samotný svet Thallia neskonal. Príbeh dobra a zla, príbeh o Elefovi , silnému polodémonovi ktorý láskou a múdrosťou spolu s Flos porazil temné tvory a nastolil v Thallii obdobie lásky, šťastia a pokoja. A biely démoni ktorý žijú stovky rokov? Ľudia sa ich prestali obávať. Začali sa o nich písať piesne a legendy. Z tých sa stali báje a poviedky. Na démonov sa zabudlo ľudia ich brali ako súčasť prírody ako živle, vodu , vietor, oheň , samotnú pôdu. A bolo to tak lepšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár