A tak som sa len rýchlo obliekla do kraťasov a trička, zobrala kľúče a mp3 a zabuchla dvere.
Nevedela som kam ísť, na Jazerá som nechcela, a tak som sa rozhodla ísť k jednému miestu, na ktorom som už nebola.. hm.. viac ako rok.
Prechádzala som sa po úzkej cestičke popri koľajniciach. Kedysi som to miesto milovala. Nikto tam nechodil a pre mňa to bol najväčší relax.
No dnes som tadiaľ prešla so slzami v očiach. Koľko času ubehlo odvtedy, keď som tu bola naposledy.. A koľko vecí sa odvtedy zmenilo...
Keď prefrčal okolo mňa prvý vlak znova som pocítila to čo už dávno nie.. Vlaky, tak blízko pri mne vo mne vždy vyvolávali akýsi neopísateľný pocit, ktorý by pochopilo len málo ľudí. Fascinovala ma tá rýchlosť a zároveň som mala rešpekt. Mala som rešpekt, odkedy sa mi otec hodil pod vlak. Jeden z dôvodov, prečo som na tomto mieste tak dlho nebola..
A v tom som sa vrátila späť.. o rok.. dozadu.. Keď som sa tu smiala a po špičkách prechádzala po koľajniciach. Videla som ho znova, ako ma svojimi rukami zachytáva vždy, keď som sa naklonila... A cítila som ho pri sebe. Znova som zažívala to, čo vtedy..
A bolelo to. Tak veľmi. Až mi slzy vychádzali z očí a zarezávali sa mi do srdca. Až nebo začalo plakať so mnou. (A ja som celá zmokla.)
A bolo mi to jedno. Chcela som utekať, bežať v daždi, bolo mi jedno, že mi je zima, že i dážď sa mi zarezáva ako nôž do kože.
Bežala som. Utekala. Pred ním.
Pretože som vedela, že ho znova uvidím.
V svojich snoch.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
malapohroma
16. 8.augusta 2010 21:15
keby si bola pri mne tak ta obijmem (ach)
Napíš svoj komentár