Ukradol im krásu, nevedno kam si ju skryl.
Odfúkol ich preč, kam som ja v tej chvíli nedovidela.
Jesenný vietor odfúkol listy stromov ako i to čomu sme my vraveli Láska.
Stála som ako ten strom, sama a vyzlečená do naha.
Odkryté bolo moje vnútro a nemohla som nič iné ako hanbiť sa zaň.
Z roztrhanej hrude vykúkala iba pleseň a zhnité zvyšky srdca.
Stála som tam a nemohla som robiť nič, iba pozerať ako jeseň odviala moje listy.
Bolestivo cítila som prázdno a zimu.
Nič ma viac nehrialo. Teplo a krása boli odviate bohviekam.
Do zabudnutia. Do nekonečna. Inde. A ja som sa nemohla rozbehnúť za nimi.
Zahanbene sklonila som tvár k zemi a zároveň ju vystierala k oblakom.
Chcela som bežať, utekať za listami no tentokrát to nešlo.
A tak som vystierala hlavu k budúcnosti, čo mi sľubovala, že listy opäť narastú a zahrejú moju skazenú nahotu.
Bol si preč, no ja som vedela, že po zime príde jar.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár