Potkýnala som sa od únavy. Už som ďalej nevládala.
„Poď prosím, ešte kúsok. Už sme skoro tam.“ vytrvalo mi opakoval.
Čo som mala robiť? A tak som sa nechala ťahať ešte hodný kus pomedzi krovie v strašidelnom lese, až kým som konečne neuvidela maličkú, ošarpanú chatku.
„Tak, a sme tu.“ šťastne sa na mňa usmial.
Nechcela som mu pokaziť radosť a tak som sa pokúsila o úsmev. Pozrela som sa na džínsy. Mala som ich celé potrhané a na kolene sa skvela uschnutá kvapka krvi. Vytiahol kľúče a plný elánu sa rozbehol ku dverám. Po dlhšej námahe ich konečne s vrzgotom otvoril. Naskytol sa mi nie práve najkrajší pohľad na miestnosť, ktorá páchla starobou a zdobili ju snáď milióny pavučín. Všetko tam vyzeralo staré a také strašidelné. Pomaly som preskúmala celý domček. Hala, chodbička, obývačka spolu s kuchyňou, spálňa a staré WC s kúpeľňou. Veľmi som pochybovala, že tam bude teplá voda. Rozhodla som sa zvoliť miesto na vŕzgajúcej drevenej posteli v spálni. Hodila som sa na ňu. Hneď po mne prišiel aj on. Ľahol si vedľa mňa. Až vtedy som sa konečne úprimne usmiala. Veď nás čaká prvý spoločný víkend, ďaleko od všetkých. Chvíľu sme odpočívali a keď zašlo slnko obaja sme zaspali v spoločnom objatí. V noci ma niečo vytrhlo zo sna. Na povale niečo zabuchotalo. Tesnejšie som sa primkla k mojej láske.
„Čo je?“ s nevôľou sa prevalil na bok.
„Ja sa bojím.“
„Čoho preboha?“
„Ty si nepočul to buchotanie?“
„Nie, máš veľmi bujnú fantáziu. To máš z tých hororov. Spi už!“ bol strašne nevrlý. Nespoznávala som ho. Ani neviem ako zaspala som. Po chvíli ma opäť niečo vyrušilo zo spánku. Pozrela som sa na hodinky. Bola presne pol noc. Zľakla som sa a chcela som sa k nemu pritúliť, lenže zrazu už neležal pri mne.
„Peťo, Peťo kde si?“ zakričala som no nik sa neozval.
„Peteeeeeer!“ chytala ma panika, slzy som mala na krajíčku.
Opatrne som vyliezla z postele a po špičkách som vyšla na chodbu. Nikde nikoho. Chcela som zapnúť svetlo no nešlo. Celá som sa triasla od strachu i od zimy. Slzy sa mi začali kotúľať z očí. Slzy strachu a beznádeje. Prešla som si rukou po očiach, aby som ich utrela, aby som aspoň niečo videla. Pozrela som sa na ruku. Bola celá od krvi. Rozbehla som sa ani som nevedela kam. Zrazu som sa ocitla v obývačke. Peťo sedel na gauči, chrbtom ku mne. Pozrela som sa na ruku. Krv tam už nebola. To sa mi určite muselo zdať. Už je všetko v poriadku, bol to len výplod mojej fantázie. Ukľudňovala som sa v duchu. Niečo však nebolo v poriadku. Čas akoby zastal. Na hodinkách bola stále polnoc.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár