Nesmelo sa naňho usmiala. Odkedy ju Marek opustil, stále jej pomáhal. "Ďakujem."
"Nemáš za čo." nežne jej utrel slzy.
S úľavou sa usmiala a objala ho.
"Sľúbiš mi, že už nebudeš plakať?" zašepkal jej do vlasov.
"Ak budeš pri mne tak nie."
"Ja budem pri tebe navždy. Vždy keď budeš niečo potrebovať stačí povedať."
"Ja teraz potrebujem len lásku."
Rukou jej pohladil vlasy.
"Ja ťa ľúbim."
"Ale to je iné. Ty ma máš rád ako kamarátku."
"A čo ak nie?"
Zahladela sa naňho tými nevinnými spýtavými očami.
"Hmmmm?" ešte stále čakal na odpoveď.
"Jááá si to musím rozmyslieť."
Nevedel skryť sklamanie.
"Nad čím chceš ešte rozmýšľať? Ja ťa ľúbim a nikdy by som ti nedokázal ublížiť. Nemáš sa čoho báť. Alebo... ešte stále ho ľúbiš?"
"Nie, nie..." pokrútila hlavou, akoby chcela Mareka už nadobro vymazať z hlavy.
"Tak potom?"
"Tak potom... Skúsme to..."
Nahol sa nad ňu a jemne ju pobozkal. Potom trochu vášnevejšie.
"Siska, už tak dlho po tebe túžim."
Pomaly prechadzál na krk...
"Počkaj..." Odtiahla sa od neho.
"Čo je?"
"Ja len že... Ale vlastne nič..."
Pokračoval stále nižšie... Aj keby chcela, už mu nevedela odolať...
Keď bolo po všetkom lahol si vedľa nej a objal ju.
"Ľúbim ťa." znova jej zašepkal do ucha.
"Aj ja teba." a v duchu si pomyslela ,Ďakujem Marek...´
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
dadenka
14. 12.decembra 2008 20:28
heh krasne mas talent
Napíš svoj komentár