"Mám chuť sa ísť hrať na pieskovisko, no čas mi ukradol lopatku, hrabličky aj vedierko."
Bezstarostne sa smiať,
chytať motýľov,
Nechaj slnko hriať,
pleť pavučiny snov.
Ži rozprávkami,
nechaj pieseň znieť,
nechaj sa viesť
svojimi snami.
Ver svojmu srdcu,
poď sa hrať.
Bude to tak,
jak za starých čias.
Budeme spolu sa smiať,
utekať.
Len neplač prosím,
čas mi ťa vzal.
Keď detstvo končí a pred nami je Život.
Zvonček zvoní, no nik neotvára. Aj telefón, no nik ho nezdvíha. No tak, čo je s tebou? Kladiem si otázku. Po pár pokusoch zdvihne mi neznámi hlas. Nie ten, ktorý som čakala.
-Prosím?
-Pani Gréta?
-Kto prosím? Kto volá?
-Je tam pani Gréta Beráková?
-To je bývalá majiteľka tohto domu.
-Ako prosím? Bývalá?
-Áno, pred mesiacom sme sa sem nasťahovali. Kto je tam?
Tú, tú, tú.
To nie je možné! Ako to? Oni odišli? Ona odišla? Odsťahovali sa?
Po tvári mi nezastaviteľne začnú tiecť slzy..
Čas.. Toľko času odvtedy prešlo.
Už nemám priateľku od susedov.
Premietajú sa mi spomienky pred očami. Ako nezastaviteľný film.
Ako som ju čakávala na terase pred ich domov, ako som nesmelo zvonila na ich zvonček a v ducho si pripravovala, ako sa spýtam jej mami, či smie isť Lenka von. A potom dlhé hodiny hrania a skúmania. Lezenie po vysokých topoľoch na našej ulici. Prvé lásky a nekonečné rozhovory. Prvý deň v novej škole. Každodenné radosti aj starosti.. Spoločné. Celý svet bol náš.
Nekonečné predstavy o budúcnosti a sny kreslené pastelkami na papier. Ružové okuliare a sny o pravej láske, o princovi na bielom koni.
A potom prvé slzy a utešovanie, prvá bolestivá, no platonická láska. Och dievča, toľko sme toho prežili.
Prvé rande, pusa.. Všetko sme o sebe vedeli a potom?
Prišiel čas, keď sa cesty rozdelia. Vysoká škola, 200 kilometrov nás delilo.
Stratila som ťa.
Už nemám priateľku u susedov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár