Ruky sa jej triasli tak, ako sa trasú feťákovi, keď má absťák, alkoholikovi, keď nemá promile alebo štetke, keď k nej kráča pasák.
Otvorila krabičku s liekmi.. jeden... druhý...tretí.. možno viac. Kto to má stále počítať. Zrejme nejaké popadali na zem. Snaha ich aspoň zapiť bola neúspešná. Pohár zostal rozbitý na zemi. Rozbitý, presne tak ako jej vnútro .. a nik sa ho neunúval odpratať.
Účinok sa dostavil v priebehu sekundy.. možno to bola hodina.. kto však vníma čas? Telom jej prešla triaška, naplo ju na zvracanie a potom sa jej telo uvoľnilo. Akoby už viac nepatrilo jej.
Bolesť... zárodky bolesti sa ukladajú v duši. A potom sa tam množia a liahnu.. Ďalšie rany, jazvy, bolesť, slzy, špina. Pomaly sa celá duša zmení na stoku. Rany hnisajú a krvácajú stále ďalej...
Lieky však mieria opačným smerom. Obalia myseľ do jedovatej nepriezračnej hmly. Zabránia bolesti, aby sa dostala na povrch. Otupia ju. Tak ako otupia celé telo.
Ruky sa trasú, jeden pohyb, jedno slovo.. trvajú celú večnosť. Lieky sa dostali aj k nim. Od mozgu do celého tela. Len dušu obchádzajú. Azda preto, že im smrdí.
A tak si duša krváca ďalej a telo nič necíti. Zaspáva mŕtve, necitlivé, tupé.
Úbohá dýchajúca mŕtvola.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár