Dobre vedel, že trpí – kvôli nemu, že plače - pre neho. Bojí sa jeho odchodu a jeho chladu. Chcel sa jej dotknúť, objať ju, znova cítiť jej dlaň vo svojej ruke.
Ách! Ako zraniteľne vyzerá...
No medzi nimi už bola priepasť toho dlhého času, odkedy ju opustil. Bez slova, bez rozlúčky. Len odišiel. Nie tak naoko, veď ho stretávala každý deň. Ale on... on nikdy na ňu už nepozrel, neprihovoril sa jej... Nič. Vedel, že keby čo i len raz zaváhal, znova by ho opantala tá jej sladká vôňa a znova by spadol do snov s ňou, ktoré však navždy ostávali len snami.
A tak každú jednu noc tých dní, ktoré boli pre oboch utrpením, obaja mysleli na toho druhého a spomínali. Obaja chceli zabudnúť, no nevedeli.
Teraz tam stoja, pri sebe, mlčky. Iba sa navzájom premeriavajú a on.. čím je bližšie k nej, tým viac cíti jej vôňu, tým viac sa jej chce dotknúť, pohladiť jej vlasy. Urobiť zakázané. A ona? Spaľuje ho svojimi prenikajúcimi očami, v ktorých sú všetky pocity – láska, neha, prosba, smútok, nenávisť, výčitky...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár