Premýšľam nad tým, či si niekedy čo i len tušil, čo k tebe cítim. Že milujem tvoje oči (ach ten prenikavý pohľad), tvoj úsmev a tvoj smiech . Že tvoj úsmev, mi spraví deň krajším. Ja viem, si pri mne blízko, no zároveň ďaleko. Máme svoj vlastný svet, no súčasne máme každý aj ten svoj - vlastný.

Možno si to tušil vtedy, keď si ma chytil za ruku. Keď si ma objal, lebo som mala strach. Keď si mi zotrel slzy a povedal: ,,Dievčatko, mám ťa rád."

Skôr či neskôr, zostanú mi len spomienky. Na naše milé bláznovstvá a úlety. Na polnočné telefonáty a esemesky útechy. Tie spomienky budú dôkazom. Dôkazom, že môžem povedať. Ďakujem, aj vďaka tebe bol môj život krajším.

Od začiatku som vedela. Ty si iný. Iný, ako tí... Tí, ostatní. Vnímavý a chápavý. A keď si mi prvý krát podal pomocnú ruku, prvýkrát, čo som videla, že sa o mňa bojíš a že ti na mne záleží, vedela som... to, čo je doteraz mojím tajomstvom. A navždy zostane. Pretože.. Nechcem vidieť smútok v tvojich... tak krásnych očiach.

Nebudem myslieť na budúcnosť. Pretože teraz sme ty a ja..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
nana100100  10. 7. 2010 19:14
super
Napíš svoj komentár