Zaryla hlavu do vankúša. Hnusil sa jej. Tie jeho slizké reči. Celý sa jej hnusil. Najprv ju poníži a potom sa na ňu lepí. Plakala.
"Mima, no tak, nemôžeš stále revať." osopil sa na ňu. Trhol ju za plecia.
"Ty suka!" zakričal na ňu, keď vychádzal z dverí. Tresol dverami a len tak tak, že sa ich sklenená výplň nerozbila. Počula vzďalujúce sa kroky a buchot vchodových dverí. Potom už len rachot motora v aute.
Vydýchla si. Išiel za svojimi mladými ku*vičkami určite. Už jej to nevadilo tak ako kedysi, bola rada, že sa ho aspoň na chvíľu zbavila.
Zachvíľu počula klopot na dvere.
"To som ja Šimon. Môžem ísť dnu?"
Srdce sa jej rozbuchotalo, keď počula jeho hlas.
"Jasné, poď." tichučko zašepotala.
Dvere sa pomaly otvorili a dnu vnikli slnečné lúče. Pozrela sa naňho, očami červenými od plaču, z ktorých sa ešte stále rynuli slzy.
"Už zase?" spýtal sa jej smutne.
Nevládala odpovedať, iba sa viac rozplakala. Teraz však už neležala, ale sedela na posteli. Sadol si k nej, objal ju a hladkal ju po čiernych dlhých vlasoch. Chytil jej tvár do rúk, zdvihol jej ju a pobozkal ju jemne na pery, z ktorých vytekal tenučký pramienok krvi.
"Prečo neutečieš?" spýtal sa jej už pol miliónty raz.
"Vieš, že by ma aj tak našiel."
"Spravil by som čokoľvek, len aby si už toľko netrpela..."
S buchotom sa rozleteli dvere.
"Ty ku*va, ja som to vedel! Podvádzaš ma s týmto chudákom!" kričal Sebastiano celý červený od zlosti.
"Padaj! Padaj preč!" zrúkol na Šimona. Šimon so sklonenou hlavou vyšiel von z dverí. Presne vedel, čo ho čaká. Jediné, čo ho trápilo bola Mimka. Vedel, čo čaká aj ju. Bol však bezmocný. Oproti Sebastianovi nebol ničím. Už sa mu toľkokrát pokúšal vzoprieť, no Sebastiano mal moc.
Spoza dverí počul len plač a tiché prosíkanie.
"Nie nerob prosím."
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
moniqueg
22. 12.decembra 2008 16:04
dúfam, že bude aj pokračovanie zatiaľ sa mi to páči
Napíš svoj komentár