Už sa neusmievala. Pretože on jej vždy hovoril, že ju miloval kvôli jej úsmevu. Úsmev bol dôvodom, prečo sa do nej zamiloval. Tak to bolo kedysi... Teraz sa už usmievať nechcela. Nemala dôvod. Nechcela aby sa do nej niekto zamiloval a potom ju sklamal tak ako ju sklamal on. Verila mu. Veď bol jej prvá láska. Prvá aj posledná, myslela si v duchu. Ráno striedala noc. Nevšímala si čas. Nevšímala ako plynú dni. Bola ako bez duše, bez života. Nevšímala okolie. Zabudla na priateľov, rodinu. Jedného dňa zazvonil zvonček. Len s námahou prišla k dverám. Otvorila a spoznala svojho bývalého kamaráta.
"Ahoj Leni."
"Ahoj Miško. Čo tu robíš?"
"Ja neviem. Chýbala si mi. Bál som sa o teba."
"Poď ďalej."
Sadli si na gauč.
"Čo si dáš? Čaj??"
"Hej hej môže byť."
Priniesla čaj. Začali sa rozprávať o tom, čo sa stalo. Rozprávali sa celú noc, až do rána. Ráno keď Mišo musel ísť do práce povedal Lenke:
"Vieš, že som tu vždy pre teba. Mala si sa mi hneď ozvať."
Vtedy Lenka pochopila, čo pre ňu Mišo znamená a vlastne aj od dávna znamenal.
"Mišo... Já... Ďakujem."
On sa usmial a objal ju. To bolo to, čo teraz potrebovala. Chvíľu len tak stáli, neschopní slov.
"Ja ťa ľúbim." povedal nesmelo.
Nepotrebovala nič hovoriť. Stačil bozk a úsmev.
Od toho dňa našla zmysel, prečo sa znova usmievať. Zmysel prečo žiť. Vrátila sa do starého života. K starým priateľom, k starej práci. No predsa len s niečím novým. S novou láskou a s novou chuťou do života...

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár