Vykročila v ústrety noci, do neznáma. Chlad ju objímal svojimi mocnými rukami, zvieral jej telo a snažil sa jej dostať cez ľahkú nočnú košeľu až po kožu. Vietor sa s ňou hral. Hral sa s jej vlasmi, ktoré boli čierne, rovnako ako tá noc. Na nebi nebola žiadna hviezda, dokonca aj mesiac bol v nove. Jej bosé nožičky zakopávali o ostré kamienky a korene stromov, ktoré číhali zo zeme, ako strážcovia lesa - odhodlaní zastaviť všetko, čo sa pokúsi narušiť spánok v tom tmavom lese.

No ona nevnímala chlad, vietor, bolesť, ani krv ktorá jej pomaly stekala po nohách. Nevnímala nič, iba vnútornú bolesť, ktorá jej sálala z hĺbky srdca. Po tvári jej stekali posledné slzy, posledné dozvuky predchádzajúcich nocí. Viac už nevládala. Ledva dýchala.

Jej srdce nevládalo tempu jej nôh, ktoré sa šialene hnali dopredu nedbajúc na ostatné. Chvíľami sa ocitla na zemi a sama nevedela či od únavy alebo či spadla. Drala si cestu pomedzi stromy, ktoré v takejto tme boli ešte vyššie, mohutnejšie a strašidelnejšie. Nevnímala nočné zvuky lesa a pri tom ich tak milovala. Kedysi, dávno.. Predtým.

Teraz jej oči zaslepovala len jedna vidina - vidina blízkej Smrti. Vykúpenia. Lásky. Už bola blízko, cítila to, jej nohy pomaličky spomalili, čas sa pre ňu zastavil. Vedela kde je, aj keď takmer nič nevidela. Cítila Jeho prítomnosť aj Lásku. Neviditeľná sila akoby ju ťahala dole. Tam dole. Na dno útesu ktorý sa rozprestieral pod ňou. Krok, len jediný krôčik. Do tmy zašepkala ,,Ľúbim ťa.,,. Cítila, že on ju už čaká. V tej chvíli už nezaváhala. Pravou nohou už bola vo vzduchu.

Jej telo sa pomaly pohýnalo smerom k jame. Zrazu už necítila pevnú zem pod svojimi malými doráňanými nožičkami. Zvuk jej svišťal pri ušiach a ona zo seba nevydala ani hláska. Cítila, že bol pri nej, všade naokolo bol on.

Zatvorila oči a nechala sa unášať tmou a vetrom až na dno. Klesla tam. Ľahko. Tak ľahko, ako sa jej duša dostávala k Nebu. Kráčali spolu. Ruka v ruke k Nebu.

 Blog
Komentuj
 fotka
ena233  28. 2. 2010 15:14
forever together
Napíš svoj komentár