Kráčali sme ruka v ruke spolu po ulici. Tento raz to však bolo iné. Obaja sme mlčali a mali sme sklonenú hlavu. Obaja sme boli pohrúžení do svojich myšlienok. Všetko bolo iné. Vedeli sme, že je to tak posledný krát. Toľko otázok ešte zostalo visieť medzi nami. Toľko vecí, ktoré sme ešte mohli zažiť. Medzi nami vládlo ťaživé ticho. Dobre sme vedeli, že je to posledný krát.
Keď sme zastali pred tou obrovskou budovou, ktorú som teraz nenávidela, otočil sa ku mne a smutno sa mi pozeral do očí, ktoré som už tak dôverne poznala. Chcelo sa mi kričať, vzhrážať sa, utiecť, no namiesto toho som len nemo stála na mieste a nechala pramienky sĺz voľne stekať po líci.
-Zlatko, nerob mi to ešte tažšie.-
-Ja? Ja ti to robím ťažšie? A čo ty? A čo ty mne?- slová sa mi zasekli v hrdle.
-Vieš, že musím,- povedal s očami uprenými do zeme.
-Nie! Nemusíš. Ty cheš...-
-Hm...-
-Čo hm?-
-Možno.-
-Čo možno?!-
-Možno naozaj chcem ísť.-
Vymanila som sa z jeho objatia.
-Je to len rok zlatko.-
-Pre teba je to ,len, ale čo ja?-
Neodpovedal.
Znova sa ma pokúsil objať.
Pozrela som sa na hodinky.
-O osem minút je tu autobus.-
Osem minút a stratím kus seba.
Osem minút a môj svet sa zrúti.
Osem minút a všetko sa zmení.
-Bei, neplač.-
Na to som sa rozplakala ešte viac. Tentoraz sa mu podarilo objať ma. Päť minút som nepohnuta stála v jeho objatí.
-Vieš, že som ťa vždy ľúbil. A sľúbil som ti, že to tak aj navždy zostane. Rok vydržíme. Prosím ťa.-
Autobus prišiel.
-Nech sa stane čokoľvek. Navždy budeš v mojom srdci. Milujem ťa.-
Dal jej pusu a s týmito slovami nastúpil do autobusu. Cez slzy sa pozerala, ako autobus mizne za zátačkou. Všetko, akoby bežalo mimo nej. Akoby sa jej to ani netýkalo.
-Milujem ťa,- ticho zašepkala a pobrala sa domov.
Bez srdca, bez duše.
Keď prišla domov, nikto sa jej na niš nepýtal. Zavrela dvere izby, ľahla si na posteľ a plakala, až kým ju plač neuspal.
Zobudila sa až okolo obeda. Keď prechádzala okolo jedálenského stolu, na ktorom boli položené noviny, zrak jej padol na článok:
TRAGÉDIA. AUTOBUS SMERUJÚCI DO ŠPANIELSKA S MNOŽSTVOM MLADÝCH ŠTUDENTOV HAVAROVAL. VŠETCI BOLI NA MIESTE MŔTVY.

Tušila to už vtedy, keď nastupoval do autobusu.
Tušila, že ho vidí naposledy...

------------------------------------------------------------------------
BTW: skutočne sa to stalo.
†...R.I.P Sebi...†

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
00sasenqa00  9. 2. 2009 16:35
ty kks strasne........kraasny clanok
Napíš svoj komentár