Neskoro...

So slzami v očiach sa pozerala, ako sa stráca v slabom svetle neónových lámp. Išiel, ani sa neobzrel. Nechcel vidieť jej slzy, nechcel vidieť ako trpí, nechcel sa rozbehnúť späť, objať ju a povedať jej, že všetko bude znova dobré. Nechcel, lebo vedel, že by klamal. Sám seba prehováral, že takto to bude lepšie, no čím ďalej, tým menej tomu veril. Sám nevedel, čo má urobiť. Jeho srdce mu kázalo ísť za ňou a prosiť ju o odpustenie, no rozum mu to zakazoval. Ona mu vždy hovorila, nech nepočúva rozum, ale nech sa riadi srdcom. Ale on bol ten typ človeka, ktorý skôr počúval rozum ako srdce. Nevedela ako dlho stála v strede tej ulice v chladnej noci. Vrátila sa domov. Čakala, že jej napíše. No nič. Prešlo pár dní. Obaja sa stále trápili, dokonca možno ešte viac ako v ten večer. Prešli dva týždne. On stále žil v spomienkach a padal stále hlbšie. Ona sa snažila z toho dna vyškriabať hore a začať odznova. Znamenal pre ňu veľa, no nemohla sa donekonečna trápiť. Bolo treba ísť ďalej, aj keď to bolo ťažké. Po mesiaci to on už nevydržal. Tak strašne mu chýbala. Prišiel za ňou s ospravedlnením a dúfal, že všetko sa dá do poriadku no ona mu na to povedala len toto:
„Nechal si ma samu. Opustil si ma bez vysvetlenia. Nezaujímala som ťa. A ja ti mám teraz prepáčiť? Kebyže som tá, ktorou som bola predtým odpustila by som. No ty si ma zmenil. Treba ísť ďalej. Celý mesiac mi trvalo, kým som sa z toho spamätala. A teraz mám to isté zažívať odznova? Nie. Síce ťa stále milujem. Aj ťa milovať budem, ako som sľúbila...“
Neskoro si uvedomil, že spravil chybu... A tak to býva skoro vždy!!!

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu