Slnečné jazerá, najkrajšie miesto s najkrajšími spomienkami. Vypla som mozog a nechala som sa unášať, nechcela som na nič myslieť. Len z MP3 mi hučala hudba, ktorá bola len akoby kulisou, ani tú som nevnímala.
Len ja. A vietor. Necítila som námahu pri behu. Nič som necítila. Konečne po toľkých dňoch len pocit ... voľnosti? asi.
Pieseň v empétrojke skončila a začala ďalšia. Precitla som, až keď som začula refrén.
Til everything burns
While everyone screams
Burning their lies
Burning my dreams
All of this hate
And all of this pain
I"ll burn it all down
As my anger reigns
Til everything burns
A všetko bolo v strate. Znova spomienky. Bola to jeho obľúbená pieseň. Tá, ktorú sme spolu počúvali takto pred rokom na tomto mieste. Pieseň, ktorá vo mne vyvolávala pocit.. stiesnenosti a samoty. Na konci sa mi skotúľala slza ale tú pieseň som si púšťala stále dookola a pridala som tempo. Utekala som, akoby som chcela utiecť pred tým, čo ma pohlcovalo.
Len nohy ma niesli na to miesto. Miesto, na ktoré som ja nechcela ísť, ale moje srdce áno. Sadla som si na mólo a pozerala sa na úzku cestičku. Slnko zapadalo. Nádherný pohľad a ja som si ho cez zaslzené oči nemohla vychutnať. Na začiatku cestičky som videla postavu. Postavu, s chôdzou tak dôverne známou.
Srdce sa mi rozbúchalo a nevedela som zastaviť prúd (ne)myšlienok. Kráčal ku mne a videla som ho.. Bol to on, ten kvôli ktorému som plakala. Bol tu, už len kúsok a zbadal ma. Nechápavý pohľad.
,,Ahoj. Čo tu robíš?"
,,Asi to isté čo ty."
Sadol si vedľa chvíľu ticho pozoroval západ.
,,Čo počúvaš?"
Bez slova som mu podala jedno slúchatko.
,,Spomínaš?"
,,Každý deň..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár