"Som aj nie som."
"Čo to má znamenať?"
Svetlo ho oslepovalo.
"Si v mojom svete. Pozri sa okolo."
Okolo... Tráva - ako smaragd. Kvety - ako perly. Potok - ako kryštáľ. Nebo - jasný deň, no vidieť hviezdy. Ako to?
"Kde to som? Je to sen?"
"Môže to byť len sen, nemusí. Chceš tu zostať?"
Mark cítil len vietor v svojej tvári. Zavrel oči, nechal sa unášať. Keď vietor ustal, otvoril oči. Ležal na posteli a všetci stáli nad ním. Tak ako vtedy, keď na posteli ležala Sophia.
"Otvoril oči."
"Sophi... Sophi..." zavzdychal a opäť zavrel oči.
...Vietor, unášanie.... Otvára oči.
"Musíš sa rozhodnúť. Bol si predurčený. Len ty.. ty a ja."
"Ale k čomu."
"Nevydržím."
"Čo nevydržíš?"
Zacítil len neskutočnú bolesť, a krv stekajúcu mu po tele. Nedýchal, nevedel vydať ani hláska. Bolesť, nekonečná, neskutočná, ničivá. A hluk. Zmes hlasov a výkrikov. Potom už len tichý šepot.
"Prepáč."
Nevedel, čo sa deje. Cítil sa ako by jeho duša vychádzala von s tela. Zavrel oči. Už necítil bolesť.
"Nechajte ho, musí si odpočinúť." bola to Sophia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár