Konečne ma doženie pred vysokú vežu, kde počujem iba silný tlkot hodín na jej vrchu. Tik - Tak Tik - Tak. Počúvam, vnímam bolesť, a nechcem sa nadýchnuť, v tom do toho začujem zvonec BIM BAM BOM BIM BAM BOM.
A cítim ako vzlietam, ľahučká, vznášam sa vyššie , vyššie, vyššie.A v tom zistím, že neletím, moje telo totižto leží na kamennej dlažbe blízko veže. Moja duša však letí. Vyššie, vyššie, vyššie. Som mŕtva.
Vtom sa prebudím, celá udychčaná a neschopná pohnúť sa, ešte stále cítim tú ľahkosť. A prvý raz pochopím zmysel tohto sna, hoci sa mi sníva už mesiac dookola, znova a znova.
Zrazu chápem, že ten sen je skutočnosť, ibaže v skrátenej verzii. Bežím, utekám a náhlim sa celý život. Vnímam iba bolesť a svoju neschopnosť. Za chrbtom mi tikajú pomyselné hodiny, ktoré sú pre mňa symbolom, že sa mám ponáhľať, nech stihnem viac, že koniec sa blíži. Pri tom... ich zmysel je celkom iný.
Pravý význam tých hodín nie je v náhlení sa za peniazmi, za kariérou, vedomosťami, za tým aby som bola vždy najlepšia. Tie hodiny mi len chcú ukázať pominuteľnosť jednej chvíle, jedného života. Chcú pravý opak. Aby som sa na chvíľu zastavila, obzrela sa, zhodnotila a prehodnotila svoje naozajstné hodnoty.Chcú len aby som žila a nie utekala pred životom.
A tak.. Aby som mohla raz zomrieť a v pokoji sa pozrieť do minulosti, pozrieť sa na to, čo som DOKÁZALA a nie na to, čo som NEDOKÁZALA.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár