Smrťou, ktorá na vás dýcha svojim zhnitým a starobným dychom...
Dotýka sa vás špičkami prstov, no vy ju nedokážete chytiť.
Berie si vás pomaly a nemilosrdne, obmotáva vaše telo pavučinou staroby a bezmocnosti.
Neukončí vašu smrť rýchlo, nechá vás, nech v tichu a samote premýšľate o všetkých chybách vo svojom živote s vedomím, že už ich nemôžete napraviť, nedostatkom času na ich nápravu.
Aké je to nespoznávať svojich blízkych, ktorí stoja pri vašej posteli a len tažko skrývajú slzy za frázami "Ako dobre dnes vyeráš, ako ti je?".
Aké to je snívať o smrti, o mŕtvych blízkych i vzdialených?
Kde v tom čase hľadať útechu? V spomienkach na veselé okamihy života, na mladosť smiech a lásku? Alebo sa azda tešiť na nadchádzajúce stretnutie s matkou, manželom, synom, ktorých sú už dávno na inom svete?
Aké je to vidieť tiene minulosti na sklonku svojho života?
Svieža jar - už dávno zabudnutá,
horúce leto otisnuté v spomienkach,
farebná jeseň prednenádvnom pominula
a teraz čaká chladná staroba....
*napísané po návšteve starobinca...*
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár