Pozriem sa z okna. Všade tma. Ani hviezdy nesvietia, mesiac sa na mňa neusmieva. Pozriem sa na ulicu. Ticho. Nikde nikoho. Len počuť vzdialený plač. Všetci plačú. Aj kvety. Aj stromy. Smútok dopadol na mňa i na celý svet. Zahalený v tmavom závoji sĺz prikráda sa ku mne. Som sama. Už nič necítim. Ticho vykríknem. Hlas sa mi zasekáva v hrdle. Potláčam plač. Nedá sa. Utriem slzy opakom ruky? Načo? Aj tak si ich nikto nevšimne. Veď kto by aj? Všetkým som ľahostajná. Nemám nikoho. Ani svoju dušu. Vyletela hore spolu s tebou. Že nezmysli? A nech! Je mi to jedno. Len nejak skúsiť vyplaviť tú bolesť. Dať svoje pocity na papier. Pozriem sa čo som napísala a vzápätí to trhám. A s tým i kúsok zo mňa. Vysypem kúsky papiera von oknom. Pozerám s akou ľahkosťou sa vznášajú v jemnom vánku. Zachvíľu i tak dopadnú na zem. Ako ja. Tak nech si aspoň tú chvíľu letu užijú. Zbytočný príval sĺz...A zašepkám:"Zbohom..."

-------------------------------------------------------------------------
Nie, neprečítam si čo som teraz napísal, pretože by som to s najväčšou pravdepodobnosťou vymazala. Ten kto nezažil, nepochopí význam týchto slov. Pravý význam. Chcela som len zachytiť svoje pocity...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár