Ešte chvíľu som zostala stáť na rohu tej ulice, sama – s prúdom myšlienok a pocitov. Za ten čas som si už stihla vybudovať takú obranu voči slzám, no teraz sa mi nezastaviteľne rinuli po tvári vyštípanej od mrazu. No a čo? Rukávom som si ich rýchlo zotrela. Veľké dievčatá neplačú.
Pobrala som sa teda ďalej. Pomaly som dávala jednu nohu pred druhú, odkopávala som sneh špičkou čižmy, ktorý sa vo vzduchu rozplynul na jemný prášok. Zima bola riadna, no neviem – neriešila som to. V empétrojke som si pustila playlist, ktorý som mala špeciálne na tieto príležitosti. Pesničky: Memories, Utopia, Forgiven... Tie čo ma vedeli dostať do ešte väčších depiek, v akých som bola.
Ani neviem ako, stála som pred našou bránou. Chcela som vykričať všetkým ľuďom aký je tento svet – nespravodlivý a plný bolesti. A čo? Aj tak by ma nikto nepočúval. Som vzduch.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mizuno16
21. 12.decembra 2009 18:59
nikto nieje vzduch, každý má niekoho i keď o tom nevie, komu na tebe záleží
3
vzduch je predsa pre zivot dolezity, bez neho by sa nedalo existovat
a pekne si to napisala, vlastne si vyjadrila to, co castokrat citim i ja
...
a pekne si to napisala, vlastne si vyjadrila to, co castokrat citim i ja
...
4
vždy sa nájde niekto komu na tebe bude záležať, lenže človek si to neuvedomuje a ide za inými, pre ktorých je možno prázdnym priestorom, ale pre niekoho iného nie. Len treba otvoriť oči.
Napíš svoj komentár