Svet bez náznaku ružovej farby

Sedím na parapete a pozerám z okna do tmavej noci. Na nebi ani jedna hviezda, len okrúhly mesiac sa na mňa škerí (ironicky?). Neviem spať, no snívam.
Pozerám a vidím ľudské utrpenie, strach v očiach rodičov a slzy na detskej tvári. Vidím svet taký aký je - bez náznaku ružovej farby. Rozmýšľam čo sa deje, nikto na nikoho sa neusmeje. Každý len na seba hľadí, nevidí smútok na cudzej tvári.
Čo sa to robí?
Ani kúsok lásky v srdci, skôr len nenávisť. Tá bolesť, ten strach - zaspať nedá mi.
Kopete do ľudí, čo na zemi ležia, výsmechom nešetríte. A kde sa podelo vľúdne pohladenie? Čo zotrieť slzy malým deťom? Privinúť ich v náručí? A tak len šepkám do ticha.. Všetko sa vám raz vypomstí.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu