To naozaj hrajú Spomienky hlavnú rolu? Môj monológ a psycho - cito výlev

Zaliala ma vlna smútku. Ani sama neviem prečo.
Spomienky?
To prázdno v duši?
To, že odchádzajú?
Že už to nebude také aké to bolo?

Ľudia prichádzajú a odchádzajú, no spomienky ostanú.

Spomienky na naše prestávky, na naše zábradlie, schody, lásky, nenávisť... Ach.. Baby, neodíďte .. Ešte nie...

Som ako vánok. Chvíľu ho cítite, no vzápätí naň zabudnete.

Nechápem vás.. Fakt nie.. Raz áno a raz nie, raz je to čierne raz biele, raz sme to my potom len ja a ty. Ani teba nechápem! Toľko krát si mi klamal dotykmi? A koľkokrát slovami? Očami? Úsmevmi. Hráš sa so mnou ako dieťa so svojou hračkou.

A ty. Môj verný priateľ, ktorý je pri mne aj o pol noci. Ako si sa zmenil. Už nie si pri mne, keď sa zobudím zo zlého sna a potrebujem objatie. Tvoje objatia stratili zmysel. Ty si iný. A ja to neviem zniesť.

Niečo sa zlomilo. Žiadne chvenie, ani motýľe v bruchu. Spájajú nás už len spomienky.

Bože! To naozaj hrajú spomienky v našich životoch jednu z hlavných úloh? Či len v tom mojom?

Prechádzam miestami kde sme boli spolu. Kde sme sa smiali, nesmelo bozkávali. Kde sme si vraveli "ľúbim ťa". Bola som na tých miestach, ktoré prežili naše hádky a slzy aj uzmierovanie.. Nechápem.

Prečo čas toľko vecí zmení? Prečo v jednu chvíľu tu sú a potom už nie? Ako sa môže niečo tak rýchlo stratiť? Nechápem. Nechápem ľudí, seba ani tento svet.

/Áno, mám rada svoje psycho - schizofrenické monológy a psycho - citové výlevy./

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu