Chlapec s pehavým nosom, šibalským úsmevom a veselými očami. Zvláštny chlapec, ktorému z pier neschádzal úsmev ani keď oči plakali.
Chlapec, ktorý v sebe skrýval len jednu jedinú vec. Už od malička choval v sebe sen, ktorý ho hnal životom vpred. Naučiť sa tónmi hudby rozradostiť ľudské srdce plné smútku. Chlapec, čo jemnými údermi po klávesoch klavíra chcel čarovať tie najjemnejšie a zároveň najveselšie tóny. Tóny, ktoré by každý človek tak dôverne poznal. Chcel hudbou namaľovať všetky radosti aj starosti života ľudí, tak aby ich tá hudba oslovila. Nikdy si neprial viac. K jeho šťastiu mu stačil ošúchaný, mierne rozladený starý klavír v rohu izby. Klavír, ktorému venoval hodiny svojho detstva. Nikdy nie z donútenia, ale vždy s túžbou naučiť sa viac.
Do tónov dával všetky svoje pocity aj myšlienky. Hnal sa za vidinou urobiť vďaka svojej hudbe krajší aspoň jeden ľudský život. Už len kvôli jednému – jedinému sa mu to oplatilo.
Táto vidina bola každým dňom bližšie na dosah, až kým sa pomaly – pomaličky nezačalo v jeho živote niečo meniť. Niečo sa do jeho života vkradlo pomaly, potichu, znenazdajky. Chlapec začal strácať to, čo potreboval k uskutočneniu svojho sna. Prichádzal o sluch. Navštívil mnoho lekárov, no nikto nevedel s presnosťou povedať, čo sa deje. Sluch každým dňom strácal svoju úlohu a chlapec strácal chuť žiť. Veď bez sluchu nemohol ďalej hrať – to sa predsa nedá. Čoraz menej si sadal za klavír a nechuť k tomuto zaprášenému čudu, čo bolo kedysi jeho životom i dušou sa zvyšovala. Časom na klavír i jeho tóny zanevrel. Jediné čo robil celé dni bolo to, že sedával na stoličke pri okne a nadával na Boha, prečo mu zobral to, čo si najviac cenil. Čas plynul a roky sa míňali. Chlapec zanevrel na celý svet, utápal sa v sebaľútosti.
Bolo to presne osem rokov od vtedy, čo posledný krát sedel za klavírom, ktorý teraz len stál v kúte izby, bez vydania čo i len jediného tónu, keď do ich domu prišlo na návštevu za jeho rodičmi jedno dievča. Dievča to bolo krásne a jeho vonkajšiu krásu zvyšovala tá vnútorná. Rodičia chlapca, teraz už vlastne muža sa sťažovali tejto dievčine na to, čo sa stalo a dialo s ich synom. Dievča ľutovala chlapca, čo stratil svoj sen. O chvíľu zaklopala na staré dubové dvere do jeho izby. No potom si uvedomila, že to vlastne nemohol počuť a tak pomaly vkĺzla dnu. To si už chlapec všimol a pomaly sa otočil. V jeho očiach videla nekonečný smútok a prázdnotu, takisto ako neschopnosť vyplakať už čo i len jednu jedinú slzu. Nedôverčivo na ňu hľadel a ona pozerala na ten klavír v rohu miestnosti. Jemným pohybom mu naznačila aby si zaň sadol. No on sa ani nepomohol. Stále nedôverčivo hľadel, ale teraz i on na klavír. Slza sa mu po toľkých rokoch opäť skotúľala po líci. Bola horúca, slaná a vyjadrovala všetok smútok skrývaný toľko rokov v jeho srdci. Dievča ešte raz nesmelo naznačilo a priam prosilo pohľadom aby si sadol k tomu klavíru.
Chlapcov rozum sa priečil hlasu jeho srdca. Srdce ho ťahalo späť za jeho dušou, no rozum vravel jednoznačne Nie. Srdce podľahlo tichému pišťaniu. Zrazu sa rozhodne postavil zo stoličky, ktorá bola teraz v jeho živote novou – nenahraditeľnou súčasťou osamelých dní. Presunul sa k stoličke pri klavíri, otvoril veko a neskutočne s citom položil svoje prsty na zožltnuté klávesy. Pohládzal ich s takou jemnosťou ako keď milenec hladí svoju milú. Skúsil zahrať pár tónov. Bolo to hrozné, že nepočul tie zvuky ktoré vydával klavír. Dievča položilo svoje ruky na jeho a to ho prinútilo hrať. Stále cítil v sebe akýsi odpor, no tie ruky ho nútili hrať ďalej.. Čoraz rýchlejšie a precítenejšie hral, cítil, ako sa dievčinina hlava položila na jeho rameno. A on hral. Hral so zatvorenými očami a v duchu počul znova všetky tie tóny tak jasne ako predtým. Objavil sa mu na tvári dávno stratený úsmev a keď cítil biť srdce dievčaťa pri svojom chrbte pochopil, že teraz sa jeho sen naplnil. Urobil život šťastnejším aspoň jednému človeku. Tá radosť ho napĺňala a on zrazu nechcel prestať hrať. Srdce ho nútilo hrať jednu skladbu za druhou. Až kým nebol celkom vyčerpaný a kým klávesy neboli zmáčané jeho slzami. Tentoraz však slzami šťastia. Keď skončil, potichu sa otočil k dievčaťu a z jeho pohľadu vycítil len jedno: ,,Ďakujem.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kissmeplease
2. 3.marca 2010 19:43
Inšpirácia od : jin15 - Klavirista
Napíš svoj komentár