Občas sa nechcem pozrieť do zrkadla zo strachu, že uvidím niekoho, kým nechcem byť. Alebo sa bojím pozrieť do očí tých, ktorým som toľko krát ublížila, oklamala alebo sklamala. A tak svetom prechádzam so zatvorenými očami. No, nie som jediná. Mnohý ľudia sa boja otvoriť oči, aby im doňho nepadol kus pravdy, ktorý by sa potom zabodával do ich srdca. Ja patrím medzi tých ľudí a veru, nie som na to pyšná. Ale ako to zmeniť? Som už zvyknutá na zatváranie očí pred krutou realitou, pred bolesťou a strachom. Možno vám ľudia občas nastvia zrkadlo a vy ste nútený sa pozrieť. Každý takýto pohľad môže zmeniť váš život a aj pohľad naň.
Chcem sa znova narodiť. Znova mať dušu a svedomie čisté a môcť začať od znova. I keď... Bojím sa, že by som potom nestretla Jeho. Ten, vďaka ktorému som aspoň o trochu lepší človek, vďaka ktorému som nespadla na dno. Vďaka ktorému žijem a vďaka ktorému som sa naučila milovať.
Síce všetci vieme, že nik nie je neomylný, svoje chyby si priznávame len ťažko. A ešte ťažšie je potom povedať slovko Prepáč. A najťažšie dosiahnuť aby nám ten druhý znova veril. A aby sme si verili sami. Celý život m pripadá ako jedna veľká húsenková dráha, domček z karát, či hra v ktorej si určujeme pravidlá sami. A tie pravidlá potom určujú celú našu hru.
Niekedy je ťažké si vlastne uvedomiť kde je Dobro a kde Zlo. Rozhodnúť sa, či ísť za hlasom srdca alebo za rozumom. Rozhodnúť sa na križovatke života kadiaľ ísť. Tieto rozhodnutia občas zmenia celý náš život.
A tak.. Občas treba otvoriť oči, občas ich treba nechať zatvorené.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
dadenka
28. 2.febuára 2010 21:08
presnéé vystihnutie pocitu ... takého aký cítim ja...až nato že mne človek kt. lúbil nedávaja chuť žiť ďalej ale práve naopak ..veľmi mi snej uberá
Napíš svoj komentár