v takej záhadnej.
Plnej kúziel,
zaklínadiel...
...pritančila ku mne ona,
akoby ľahučká sťa pierko bola.
Na jemnných nôžkach vtančila dnu,
nečujne, tíško, aby nevzbudila Tmu.
Toľká nádhera, toľká krása,
v závoji sĺz však ukrýva sa
pre ňu už neexistuje spása,
tichučko, ľahučko, prikráda sa.
Šatôčky z lupienkov,
vlásky sfarbené lúčmi slnka,
sama so svojou spomienkou,
na dne jej duše potôčik žblnká.
Jej perám by pristal úsmev,
však nedokáže sa smiať ona,
z jej úst vychádza žalostný spev,
akoby prekliata bola.
Pozerá na mňa modrými očami.
Čo čaká?
Jej smútok haliaci krásu zaspať nedá mi
Čo ju tak veľmi laká?
Ani neviem ako, zmizla,
bola preč.
A mňa ďalej v myšlienkach hrýzla,
spomienka na jej bolesť, ostrejšia sťa meč.
A teraz rozmýšľam,
v tichu a tme.
Rozmýšľam, rozmýšľam... O nej.
Kto mohol ublížiť tej duši nevinnej?
Vari nevedel, že vílam sa ubližovať nemá? !
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
sakura53
20. 3.marca 2009 14:07
krásna basnička
Napíš svoj komentár