Dve pravdy

Jedného dňa som letela po oblohe a uvidela som anjela, ako sedí na mráčiku a trhá si perie z krídel.

Spýtala som sa ho:

„Prečo si trháš perie a spôsobuješ si bolesť?“

Anjel sa na mňa pozrel a povedal:

„Pozri, ako krásne vietor unáša moje pierka do neznáma. Každé letí inam, ako poslovia do trinástich krajín, prinášajúci správu o mojom zármutku.“

Pýtala som sa ďalej:

„Čo spôsobilo Tvoj zármutok?“

Anjel sa zahľadel na svoje bosé nohy a povedal:

„Boh mi dal krídla, aby som lietal. Moje nohy sa odvtedy nedotkli zeme. Zabudli, ako studia kamene na horách, ako hreje piesok na púšti, ako šteklí rosa na lúke...“

Vtedy som opustila anjela a zniesla som sa na zem, kde sa v svätyni uprostred cédrového hája trinásty rok modlil muž.

Podišla som k nemu a spýtala som sa ho:

„Kvôli čomu sa už trinásty rok tak úpenlivo modlíš?“

Muž zapálil kadidlo a povedal:

„Pozri, ako sa dym z kadidla vznáša nahor. Vietor ho roznáša do výšin k trinástim súhvezdiam, ako moju modlitbu, ktorá je taká nekonečná!“

Pýtala som sa ďalej:

„A čo je tak nekonečne dôležité pre Teba?“

Muž sa zahľadel na oblohu, kde krúžil vo vánku sokol a povedal:

„Boh mi dal sny, aby som sníval o tom, že raz sa vznesiem na oblohu ako vták a nikdy viac mi nohy nepošpiní prach, ani blato z ciest. Odvtedy nenávidím zem, ktorej sa dotýkajú každodenne moje chodidlá.“

Nato som opustila muža a vrátila som sa do reality, v ktorej som sa stala šťastným človekom.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu