Zdá sa taký čierny, ako Tvoja duša po zotmení.
Slnko náhle umrie a ani slepci ho už zrazu necítia,
práve vtedy, keď zdá sa Ti, že sa to už nezmení.
No ono sa opäť zrodí, aj keď ho už nechceš vidieť
a ukáže všetko v predtým nepoznanom svetle.
A Ty jediný túžiš nevnímať tento čudný svet,
kde nič nie je ako chceš a kde dobré mení sa na zlé.
Už nerozoznáš význam tých starých snov,
už nerozumieš zmyslu vzácnych prázdnych slov.
Nespoznávaš ľudskosť vlastných pier,
nepočúvaš názor aj tak hluchých stien.
Už vieš aký je pocit stáť, kde iný stávali.
Už vieš aké je prehrať vojny, v ktorých iný sa vzdávali.
Poddávaš sa smútku, náladám a zlám.
Dívaš sa do tieňa a ďalej kráčaš sám.
Čierna duša zahrabaná pod hlinou vlastnej bolesti,
práve taká čierna ako svet, kde sa šťastie už nezmestí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ak to chceš vedieť, ruky až po lakte do hliny si zabor.