Vravím sebe...

Zvláštne, ako v každej veci
vidím nádych tvojho ja.
Teraz vedie rozum, nie cit
puzzle, čo sa nespoja.

Myšlienkami prázdno blúdi,
každá z nich je vskutku zlá.
Nevyznám sa v srdciach ľudí,
moje tiež nik nepozná.

Vzletné reči v básniach mojich
nasiaknuté kúskom smútku.
Napísané v malom boji,
vyjadrujú úzkosť prudkú.

Odraz teba v krokoch ticha
v zrkadle a svetlách nocí.
V daždi na mňa sucho dýcha,
odplaviť chcem tento pocit.

Niekomu sa ani nezdá,
čo zdá sa mne a nezmyselne.
Občas padne vo mne hviezda,
žiarivá je, z tvojej dielne.

Zhasne, zmizne, sama som
do reálu vrátila ma.
Po blesku vždy príde hrom,
pred pohrebom najprv jama.

Vždy si spravím pascu vlastnú,
táto ale obzvlášť bolí.
Aj keď túžim túžbu zhasnúť,
Tvoj smiech mi to nedovolí.

Potknutia o vôňu tvoju,
rátať márne by som chcela.
Všetko vedie k nepokoju,
beznádej sa chytá cieľa.

Načo meniť niečo isté,
nemám chuť na risk a slzy.
Radšej takto v krátkom liste,
zhrniem v sebe, čo ma mrzí.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu