To je ale odporné počasie, pomyslela som si, dúfam, že v tom daždi nebudem musieť dlho čakať na električku...to teda dúfam, že nebudem, musím ešte napísať sloh pre Baničovú a učiť sa tie šialené slovíčka na nemčinu, Bóže... „PINK –Vrančovičova“ – vytrhla ma zo zamyslenia imaginárna sprievodkyňa na cestách MHD katatonickým hlasom. Nastúpilo zopár ľudí a v autobuse začalo byť tesnejšie. Ha, ešteže sedím pri okne, nebudem musieť nikoho pustiť si sadnúť.
Zastávky ubiehali, autobus sa zapĺňal a počas tohto systematického procesu ku komunite autobusu číslo 37 pribudol na prvý pohľad nenápadný, no na druhý, pozornejší pohľad, očividne nervózny jedinec. Bol to muž, okolo 35 rokov, na ňom modré džínsy a nejaká bunda, v ktorej chodí po svete ďalších milión ľudí. Bol to dobre stavaný chlap a s tým výrazom, čo mal v tvári by som ho nechcela stretnúť na nejakej Bohom opustenej ulici. Pri ňom stála pani s dvomi barlami. Stará tetuška, ktorej bremeno života ohlo chrbát natoľko, že vyzerala trochu ako pouličná lampa. Stará pouličná lampa, zapadnutá šedým prachom, už len sem tam blikajúca. Mala na sebe pršiplášť pamätajúci prvomájové pochody za bývalého režimu. V tej chvíli mi bolo ľúto, že ju nemám ako pustiť si sadnúť, bola skoro na druhom konci autobusu a na miesto, kde som sedela, by sa aj tak s barlami nedostala.
Stála v strede plošiny priamo pred dverami, kde sa nemala čoho chytiť, snažila sa zo všetkých síl udržiavať rovnováhu na svojich dvoch barliach. Boli sme na dlhom úseku medzi zastávkami, blížila sa Patrónka. Keď autobus začal brzdiť tetuška pohla barlami hľadajúc vhodné ťažisko, čo nervóznemu chlapovi očividne dvihlo tlak a v tom sa stalo viacero vecí naraz. Tomu chlapovi praskli nervy, očividne mal za sebou veľmi zlý deň a už to v sebe nedokázal udržať. Túro situáciu zhodnotil ako vhodný ventil pre toho diabla, čo v ňom besnil. Rozvrieskal sa na starenku, ktorá mala vydesený a zároveň ospravedlňujúci výraz. Zavalil ma šok, strach a tá nekonečná sebeckosť, bezcitnosť a bezohladnosť toho chlapa mi zrejme kreslila na tvár vražedný výraz. No napriek tomu ma strach primrazil k sedadlu, neschopnú akejkoľvek akcie.
Atmosféra v autobuse klesla na bod mrazu, polovica ľudí sa tvárila, že neexistuje a druhej ešte nestihol zmiznúť z tváre šok, aby sa mohla tváriť, že neexistuje. „Čo si o sebe myslíte?! Viete, čo stáli tie nohavice? V živote by ste si na ne nezarobili!“ Neuveriteľné, ako sa neoblomne drží bontónu a vyká...až do tejto chvíle. „ V kuse ma tu okopávate s tyma palicama! Ty stará...“ tie vulgarizmy boli ako rana bičom, tej starej pani vyrazili spoza vrások jej očí vlahu a vyzerala, že už mnoho rán nevydrží. Dvere sa otvorili a ľudia vystupovali s hlavou sklonenou a rukami tesne pri tele. On sa očividne tiež chystal na výstup, no nedalo mu počastovať starenku ešte pár krutými slovami s hlavou medzi ramenami a rukami výstražne v päsť v rozmachu mierne skrčenými.
A v tom sa stalo niečo, čo by som už vôbec nečakala. S prednej časti autobusu sa postavil mladík – džínsy, bombera a holá hlava mu dávali nálepku „ POZOR, NEBEZPEČNÝ - HULVÁT, VÝTRŽNÍK.“ Vyzeral byť pekelne nahnevaný, no v očiach nemal zlo. Keď otvoril ústa, neverila som vlastným ušiam: „ Nechajte ju preboha! Veď je to stará pani! Ona za to nemôže, dajte jej už konečne pokoj!“ Chlap zaspätkoval, začal mladíkovi odvrávať a nadávať mu, obom pulzovali žily na spánkoch až ten chlap vystúpil, no nedalo mu, aby nezakričal z vonku na mladíka ešte jednu provokačnú poznámku. Chvíľu to vyzeralo, že mladík vybehne von, vyskočil na nohy, no v tom sa zarazil, odkričal mu niečo, čo si nepamatám, no nebolo to úbohé. Šmaril svoj ruksak o podlahu a hodil sa o sedadlo, hlasno dýchajúc v márnom pokuse upokojiť sa. Zazdalo sa mi, že tiež nemal ďaleko k slzám. Možno aj preto sa zastavil. Bol zúrivý, no vyzeral byť aj zúfalý z toho, čo sa deje.
Bol to cit a súcit, hnev a odvaha, to všetko v ňom, v tom mladíkovi, ktorého vzhľad si pýtal nálepku hulváta a výtržníka, čo z neho v tej chvíli v mojich očiach spravilo najväčšieho hrdinu. A som si istá, že nie len v mojich. V tej chvíli som si skutočne uvedomila, že nikdy nesmieme nikoho dosudzovať len podľa prvého dojmu. Pretože ten jediný, ktorý spomedzi všetkých vyzeral ako výtržník, bol ten jediný, skutočný a pravý človek.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár