Priateľ ma opustil, kamaráti ma pomaly tiež opúšťajú a rodina so mnou nekomunikuje. Depresia. Začína obdobie, po ktorom som tak veľmi "túžila". Uzatváram sa do seba. Všetko je zrazu čiernobiele, bez farieb. Neviem aký je dátum, ani aký je deň. Profesorov v škole nevnímam. Keď mi mama opäť nadáva, nepočujem to. Nepočujem nič.Počujem stále dookola iba našu spoločnú pieseň.
Pamätáš? Pamätáš nato, ako si ma na tréningoch podkýnal, len aby si stále vyhrával? Nenávidela som ťa zato. Spoznala som ťa však bližšie a vedela som, že nie si ten istý človek ako na tréningoch. Si iný. Iný, ako som si doposiaľ myslela. Avšak myslela som, že by si ma dokázal aj milovať. Mýlila som sa. Ale prečo? Prečo si musel zvíťaziť opäť len a len ty?! Musíš byť naozaj stále prvý?! Vedel si byť aj milý aj nežný. Boli to klamstvá?...Ja stále počujem len tú našu pieseň. Ale chcem žiť ako predtým, dokážem to niekedy aj bez teba? Vtedy by si mi na túto otázku povedal iba to, že bez teba nebudem nikdy, avšak opak sa stal len pravdou. Nespoznávam sa. Víkendy už nepatria nám. Teraz patria tebe a diskotékam. Bezomňa. Si obklopovaný nežnejším pohlavím...páči sa ti to, ja viem. Páčilo sa ti to aj predtým ako som ťa lepšie spoznala. Každý týždeň si s inou. Stretávame sa v uliciach mesta, ale ani sa na mňa nepozrieš. Ideš ďalej bez jediného "ahoj". Nevadí ti to, užívaš si aj bezomňa. Predtým by ti ani nenapadlo nezavolať mi, nenapísať, nebyť somnou aspoň raz za deň. Teraz? Nechýbam ti, si rád že ma nemáš. Áno vyhral si! Priznávam, nechcem s tebou súperiť! Viac už nikdy!
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lc
22. 2.febuára 2009 17:27
2
to je velmi smutne.... ale drzim prstoky... aby si opat videla hviezdy... farby.. prajem ti to ....
Napíš svoj komentár