Vonku bola kosa. A keby nebolo tých pár farebných listov boh vie odkiaľ ani by som nepovedal, že je jeseň. Depresívna sivá farba mi zrovna nepridávala na nálade. Ale mal by som myslieť pozitívnejšie. Predsa len som sa do tohoto mesta vrátil za istým účelom. Inak by som tu nebol.
Prišiel kĺbový autobus, ktorý ma bral ďalej. Nastúpil som medzi prvými a hneď som si sadol. Pre istotu. Už sa nechcem tlačiť v stoji s ostatnými ľuďmi. Na ďalšej zastávke nastúpilo veľa uštebotaných študentov. Liezli mi na nervy. Kedy sa zo mňa stal taký namrzený človek? Nie som namrzený, len ma nebavia tie ich stupidné témy. Aj tak som už podvedome vytiahol svoj mobil a začal si zapisovať o čom sa bavia a o čo sa zaujímajú. Možno ma napadne, čo napísať v práci. Prečo som sa zameral na mladých? Pretože to tu chýba.
Zo zvyku som vystúpil na zastávke Mliekarenská. A kráčal automaticky k budove. Ale nie ku ktorej som mal. Zvykol som týmto spojom totiž chodiť do školy. Takže hľadiac do mobilu som podvedome dokráčal pred budovu školy. Odložil som mobil a dal si facepalm. Už tak idem dosť na tesno. Teraz sa budem musieť vrátiť na bus a budem meškať. Budú ma mať radi. Všetci zase raz. Zas som mastil po displeji do skupinovej konverzácie, že budem meškať asi 10-15 minút. Najskôr to bude menej, ale radšej. Ja som popleto.
Odložil som mobil a konečne sa autobusom dopravil na správne miesto. Vošiel som do veľkej haly, kde boli nachystané kulisy a všetko zhasnuté. Zapol som prúd a svetlá. Pred kulisami stáli dve kamery. Zarazil som sa. Kde sú všetci? To som tak blbí, alebo som na niečo zabudol. Automaticky vyťahujem mobil - stal som sa závislý. O päť rokov budem závislý na telefóne. Cool. Všetci mi dali palec hore. Nerozumel som. Na stole bola obálka. Vošiel som do scény a vzal ju. Otvoril a vytiahol papier z adresou. Na mape (v mobile) som pozrel, kde to je.
Bolo to len kúsok. A vyzeralo to na kaviareň. Zhasol, vypol a zamkol. Dorútil som sa do kaviarne. Za pultom bola len obsluha. Mierne som stuhol. Zmätene som sa obzeral vôkol seba.
Pozdravil som som a sadol som si za stôl. Objednal som si zázvorový čaj a hľadel do okna. Zrazu sa pri mne objavila televízna kamera a ľudia, ktorí sa predo mnou skrývali v sklade. A pískali a trúbili. Úplne som sa stratil. Ale vysvitlo, že poslednú scénu dokázali natočiť bezo mňa. Ukázali mi ju a vyzerala brutálne dobre. Takže som nebol pri poslednej klapke. Smutné. Ale práve sa dotočil môj prvý 9-dielny seriál pre Netflix. Pisk.
Teraz strihať, zvučiť a nervačiť v post produkcií. Držte mi palce.
Dík za čítanie.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár