Možno je to zdanie, presne to si môžem hovoriť, a klamať sám seba. Popravde na to som tiež lenivý. Ale nie som lenivý o tom napísať na webe. Na dákej stránke, kam som chodil ako teenager. Trochu fail.
Ono vec sa má tak, že po tom, čo som strávil svoj stredoškolský život v meste slovenskej "pýchy" Bratislave, tak som sa vydal na smer do menšieho mesta. Takže tak dáko som ostal sám v Banskej Bystrici. A ja so svojimi sociálnymi "prehreškami" si kamarátov hľadám dlho.
Nuž, ale späť k Bratislave. Na škole mi vymysleli prezývku, ktorou ma volal aj pedagogický zbor, pretože mám veľmi radové meno. Najprv som bol proti tejto prezývke, pretože sa mi veľmi nepáčila. A potom som si ju oslovil, pretože vďaka nej som vedel, že sa jedna o mňa a nie o mojich menovcov. Začalo to byť praktické. A tiež som prešiel zlomom života, o ktorom nikde nikdy nehovorím a jednoducho mi moje meno pripomína minulosť. A tak trochu som si sľúbil, že to budem nový ja. S prezývkou ale nie, ľudia ma v bežnom živote nevolajú klíďo. (aj také obdobie som mal, ale to už veľmi dávno)
No a tak dáko som v BA bol s ľuďmi, ktorý sa zaujímali aj o technológie a pokroky a rôzne veci a bavili sme sa o tom. Čo bolo super. A vedeli ľudia na mňa reagovať lepšie, pretože to bol zhluk ľudí. A nabral som info, všeobecné vedomosti a potom som odišiel.
Pomedzi to som svoje znalosti a šikovnosť začal využívať na festivale animovanej tvorby a prezývka sa ujala medzi mnohými ľuďmi. A jedine na tomto festivale (a ešte jednom) sa cítim ako doma. Medzi svojimi. Zvláštne. Dokonca sa pripadám, že ja som ten pozadu. To je dobre.
A potom sedím s rodinou a všetko, čo je len trochu nereálne je "sprostosť" a "somarina" čiže som pre všetkých divný. Ak chcem hovoriť o svojich cieľoch tak som divný a dostanem XY negatívnych komentárov a názorov, prečo to nejde. Človek začne byť unavený, keď má toto furt. A potom prestane rozprávať. Prestane hovoriť aj o bežných veciach, pretože nemá chuť si kaziť náladu negatívnymi kecami o čomkoľvek. Som krehký človek. Vnútri. Čo tým myslím je, že možno navonok to vyzerá OK. Ale stalo sa mi, že som sa uchádzal o prácu a všetko mi vychádzalo, kým o tom nikto nevedel. Potom som sa doma pochválil a už to šlo dolu vodou. Negatívne reči. A hento a tamto. A prestal som si veriť, a celé som to pokafral. A hovno z toho.
V BB to bolo zaujímavé, pretože som bol bez rodiny. Ale nebola to cesta, keďže som tam poznal minimum ľudí a robil tak retardované smeny, že som sa ledva s kolegami mohol stretnúť, alebo hocikoho iného a ak aj tak som bol unavený ako prasa.
A teraz som sa vrátil domov. Pochopím, že staršie generácie nechápu úplne najnovšie technológie, ale niekedy majú debilné otázky. Akože nehnevajte sa na mňa, ale fakt niektorí ľudia, čo vymyslia, to je hrozné. A niekedy neviem, ako im mám pekne povedať, že to proste nejde, alebo to neviem.
Ale cítim sa odpojený. Od všetkého a všetkých. Jednoducho nepozerám televíziu, pretože čumím na Netflix a tiež si všímam v seriáloch, ako sa vyvíja príbeh. Ja si to neužívam, ja pozerám, či robím také veci aj vo svojej tvorbe. (Tvorivé písanie.) Akože tak dáko by som to zhrnul.
Neviem, nemá to zmysel. Je to len výlev. O tom ako sa cítim. Dúfam, že ste to prestali už dávno čítať, lebo skutek utek.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
desertdrift
3. 10.októbra 2017 15:45
Ten prvý odsek ako keby som ja písal....
Napíš svoj komentár