Poslednou dobou zažívam vo svojom živote istý zlomový bod, kedy sa rozhodujem, či sa mi tu oplatí ostať a tak trochu bojovať za to, aby sa do môjho okolia dostalo viac vecí, ktoré ma bavia a boli poznateľné. Pretože bolo by krásne sem dovliecť trochu geekoviny a tak, prípadne umenia a moderného sveta. Ale druhá strana mince, že je to boj na plný úväzok a osobne mám strach z toho, že na to nemám dosť síl.
A preto premýšľam nad tým, žeby som sa odpratal niekam, kde by som tento boj nemusel zvádzať. Kde by som musel zvádzať boj s tzv. jazykovo-kultúrnou bariérou. Čiže iná krajina. Iný kraj, iný mrav. Len si dobre vybrať a ísť. Ale nechať tu rodinu? Mamu? Keď bude mať svoj vek, kto sa o ňu bude starať? Ja sa budem cítiť zle, že som ju nechal samú.
A to mi minule tak došlo, keď som cestoval vo vlaku s jednou paní, ktorá šla z Prahy cez Bratislavou do Viedne za mamou, povedať jej, že jej sestra umrela (tej pani z vlaku, čiže dcéra matky). A hrozne sa bála aj jej reakcie, pretože tiež to už bola staršia paní a potom tu bola tá záležitosť, že tá sestra platila tej mamine bývanie. A opatrovateľku. A teraz nevedela, kto to bude platiť a dom podedí synovec. Ale o tom veľmi nechcem, skôr chcem povedať to, že som si položil otázku, akoby som mohol svoj život odstaviť až takto vedľa?
Áno chodil by som domov, určite, ale nie tak často, ako keď by som býval neviem - o dve tri mesta inde. Bolo by to o dve-tri krajiny inde. Možno o polovicu sveta inde. Úplne najradšej by som si na pár mesiacov skúsil život v New York-u. Ale neskutočne sa toho bojím a neustále premýšľam. Ale neustále pozerám letenky a ubytovanie. Myslím si, že som v hroznom životnom zlome, ktorý nie je pre každého. A zas ísť na vlastnú päsť do New York-u nebude sranda. Ale zas nebolo by to zaujímavé? (že som ja neostal robiť tie vlogy pred 9 rokmi... som mohol byť pseudocelebrita)
Ale napríklad síce tvrdím, že starať sa o mamu a tak, ale mám brata. A je tu viac než dosť rodiny. A mne už mierne ide krkom, že brat študuje IT a chodia sa ma pýtať na počítačové banálne otázky. Ktoré on vyrieši. A ja ... čo je rád, že mu ide počítač dáko... sa s tým teda popasujem. Ale jednoducho mám dosť svojich vecí, ktoré chcem robiť a niekedy neviem, kde mi hlava stojí a niekedy neviem, ako vôbec stojím. Skúste skončiť v práci o 22 a prísť na 6 zas. S tým, že minimálne polhodinu trvá cesta a musíte niekedy jesť a mať dáku hygienu. No jo, šialené týždne sem tam. Ale som si povedal, že ak sa to nezlepší tak s takým systémom bojovať nechcem. Čiže uvidíme, dám tomu cca mesiac, potom uvidíme.
A takéto mám teraz myšlienkové pochody. Návrhy ako sa upokojiť?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Čo môžeš stratiť?
Lebo kúpiť letenku je najťažšia časť tohto celého. A čo je to pár mesiacov? Možno to bude najlepších pár mesiacov v tvojom živote. A možno to bude katastrofa, ale zároveň to bude skúsenosť, ktorú ti nijaké váhanie a zdĺhavé filozofovanie doma nedá.