Vidíš, no nevnímaš...
aký je to pocit?
Si uzavretý v presklennej budove svojich myšlienok.
Nedokážeš sa ničoho naozaj dotknúť,
všetko je pri tebe blízko, avšak zároveň príliš ďaleko.
Dokážeš ju rozbiť? Vyjdeš von? Alebo len budeš spevňovať svoje steny...
Vstávaj! Je čas ísť.
Ísť do neznáma.
Neboj sa.
Pozri sa.
Svet leží pred tebou.
Nádych...Výdych...
Pomaly zatváram viečka, jediné čo vidím je tma. Skúšam to. Znova ich otvoriť, vidieť veci inak. Malými krôčkami ísť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár