Aj ja

- Nie, ja nejdem.
- Veď si sľúbil, že pôjdeš. Prečo cúvaš?
- Necúvam, rozmyslel som si.
- Dobre, ale cúvaš.
- Aha, fakt, - povedal a teraz si už pevne zastal, vypínajúc hruď.
- No tak, bude to dobrodružstvo!
- Ideme k tvojej starej mame!
- Moja stará mama býva za siedmimi horami.
- Vymýšľaš si.
- Kašlem na to, - povedal Šabronec a obrátiac sa k davu, uprene sa im zahľadiac do očí, veľavýznamne dvakrát dvihnúc obočie, ako to robieval jeho kamoš Míša, keď sa korčuľoval len tak bez ponožiek, vyhlásil, "ešte niekto? Ešte niekto chce cúvnuť?"
Zdvihlo sa niekoľko rúk.
- Tak fajn. Vy s nami nepôjdete. Ostatní nech sa pripravia.
- Hej, šéfe, zostali sme traja, - ozval sa Kalendár, jeho najlepší kamoš.
- To nič, synak. To nič.
- Ide aj Brutus.
- To naozaj? - nemohol skrývať dojatie a takmer sa rozplakal, keďže pri tom krájal cibuľu, ako prípravy vrcholili.
- Takže aj ty, Brutus?
- Hej, aj ja.
- Ale... vtedy si vravel, že neprídeš, vravel si, že niečo máš.
- Povedali ste mi, aby som si dačo našiel, že ma tam nechcete.
- Aha, fakt. Ale teraz je nás veľmi málo, zíde sa každá pomoc.
- Dobre, tak čo treba?
- Hlavne sa ničoho nedotýkaj.
- Tak čo mám robiť?
- Sadni si a nezavadzaj.
- Tak dobre.
- Mám to, pokrájal som cibuľu!
Chlapci zatlieskali.
- Toľko cibule! To nám bude stačiť na štyri dni! A dosýta sa najeme, veru, - uznanlivo pokyvkávali.
- Dobre, teraz sa pochytajme za ruky, - navrhol krájač cibule, vodca skupiny.
- Prečo?
- Robím si srandu.
- Aha, hahahahaha, - povedali zamyslene chlapci a uznanlivo pokyvkávali.
- Ten sa ti vydaril, - ozval sa ešte po pol hodine cesty Brutus.
Odvtedy si na tento vtip už nikdy nespomenuli.
- Nevládzem, - zaťažkal si Šabronec na druhý deň, - asi idem domov. Choďte bezo mňa. Pozdravte moju starkú.
- To nám nemôžeš urobiť, - zúfalo vzdychli chlapci.
Šabronec sa ocitol pred ťažkou situáciou. Všetci čakali, čo on, vodca skupiny, teraz urobí.
- Povedali sme si, že pôjdeme traja, tak pôjdeme traja! Ale mne sa nechce! Dobre, premôžem sa a pôjdem.
- Si skvelý vodca, - tlieskali chlapci, uznanlivo pokyvkujúc.
- Vďaka, - odvetil Šabronec pyšne, - asi to tu fakt zabalím.
- Neblbni, Šabro, - žmurkol naň Kalendár.
- Toto si vyprosím, ty ma nebudeš volať Šabro, ty, ty... Kalo!
- Nehovor, a ako mi v tom zabrániš?
- Poviem to mojej starkej.
- Aha... a ako?
- Tak dobre, idem s vami! Ako váš rukojemník! - vykríkol plačlivo ľutujúc, že už nekrája cibuľu.
Šabroň bol z nich najstarší. Vysoký s kučeravou hlavou, šibal v oku, za každej okolnosti rozvážny. Bol im dobrým príkladom a títo chlapci naňho skutočne vzhliadali.
- A aby ste nepovedali, že sa na vás hnevám, smiete si z môjho ruksaku vziať trochu z nakrájanej cibule.
Chlapci sprvu neznášali cibuľu. Naučili sa ju mať radi práve tak ako Šabroňa.
- My Šabroni sme ako cibule, - stále opakoval - máme viac vrstiev.
Keď konečne došli k Šabroňovej starej mame, ktorá predsa len bývala za siedmimi horami, vodca skupiny veľavýznamne zastal a obrátil sa k Brutovi.
- Tak, kamoško, tu sa tvoja cesta končí.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu