Bol to Emil, čo si nechal takto hovoriť. Do spoločnosti chodil v obleku, nikdy sa nečesal, každé ráno sa umyl, ale aj napriek tomu nemal motorku. Preto mu všetko padalo z ruky, aj servítky, keď sa utieral od potu.

Dlhšie to už nemohol vydržať, a tak sa vybral do obchodu s motorkami. Ale keď nemáš milllion, nemôžeš si kúpiť motorku. Najprv zašiel teda do banky.
- Dobrý deň, prosím vás, máte milllion?
- Máme, a koľko by ste chceli?
- Das... dva?
- Hmm... ta dobre, pozriem, sa, či to je v našich silách. Vydržte... minútočka... už to bude... Evička, nože, chytro poď sem... och, tá stará rachotinam, ja... ja na to nemám nervy, nájdeš mi tu dva milióniky? Ďakujem, si zlatá, zajtra ti donesiem nejaké mäso zo zabíjačky. Nech sa páči, vaše dva milióny. A to keď nemáte milllion, nemôžete si kúpiť motorku, - povedala, žmurkla naňho a zahĺbila sa do svojho románu.
- Pravdaže, ďakujem a dovidenia!

Náš Emil - Fajnovka - si to teda s dvoma plnými kuframi namieril k Jelukešovmu čilimandárovi, čo bol názov bazáru, v ktorom, ako sa písalo, mali všetko okrem vašich topánok.
Keď vošiel, pribehol k nemu útly muž okolo štyridsiatky s trochu veselou, no i nesmelou tvárou, na ktorej bolo vidno, že predáva dlho. Mal oblečené sivé traky, ktoré lemovala nápadito ostrá žltá v kombinácii s hnedou farbou. Spolu to pôsobilo komicky, ale zaujímavo. Jeho gestá boli ako gestá človeka, ktorý nemá rád dlhé reči, akoby bol celý život napätý, kedy druhý človek dohovorí, aby mohol ísť na záchod. Bolo to vidno, lebo rukami neustále triasol.
- Čo chceš? - spýtal sa otrávene.
- Prepáčte, ja by som chcel... prosím vás, máte na mňa vôbec čas? Čo sa mi snažíte rečou vášho tela povedať?
- Ach too, dcérka mi dnes ráno posypala ruky nejakou trblietavou somarinou, teraz to zo seba nemôžem striasť, - povedal a trochu neisto sa usmial.
- Aha, tak to si musíte umyť, je to tam tak zákerne polepené, ale nič si z toho nerobte, môže sa to stať komukoľvek, - zareagoval, no úsmev mu opätoval o čosi istejšie.
- Heh, tak čo chceš teda? - spýtal sa otrávene.
- Jednu motorku.
- Máme široký sortiment, máme moped, babetu, potom ešte žltú, taký tmavší odtieň zelenej motorky... ber si, čo chceš. Ak máš, pravda, milllion.
- Jasné, hneď to bude, - povedal Emil Fajnovka a podal sympatickému chlapíkovi jeden kufrík, - chcem ten moped.

A nielen chcel, ale aj dostal, keďže si ho poctivo kúpil.
Odvtedy mu nič nepadalo z ruky a keď išiel na rožky a paštiku, všetko si jednoducho zavesil na kormaň, utrel si pot, šibalsky sa usmial... a už ho niet.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
srdce1357  1. 9. 2008 21:36
ehm zaujímavé
Napíš svoj komentár