Klavír (1)

V poslednom čase som si uvedomila jednu veľkú vec, ktorá mnou pohla.

Na klavír som chodila k takej zvláštnej pani učiteľke. Pokazila som jej zopár koncertov a ju to náramne zlostilo. Veľmi som sa snažila, modlila som sa, bola som vo veľkom napätí pred každým vystúpením, dokonca aj pred každou obyčajnou hodinou. Čím ďalej, tým viac som chápala, že ma potrebuje, aby sa mohla pred kolegyňami predviesť a ukázať, ako skvelo vie žiaka naučiť.

Tento veľký pocit zodpovednosti, túto ťarchu som vláčila dosť dlho, ale myslela som si, že by to mohlo byť aj horšie. Môj zámer bol od začiatku jasný: hrať krásne pre Pána. Kresťanská hudba ma vždy chytala za srdce a túžila som to zo seba dostať na klavír a uctievať Boha. Nešlo mi to. Aj moja technika bola mizerná. Moja učiteľka mi to nikdy nepovedala, neviem, či si to uvedomovala. Chcela, aby som chodila na súťaže a koncerty, proste sa chcela ukázať. Vedela som, že nejde o nás, o jej žiakov, ale o ňu.

Kritický zlom nastal pred rokom, keď som mala vystúpiť spolu s jej ďalšou žiačkou v galérii z príležitosti otvorenia výstavy záverečných absolventských prác. Bolo tam kopu mojich aj inak známych ľudí. Riaditeľ, moji susedia, kamaráti zo školy, dokonca moja slovenčinárka, ocko. Veľmi mi záležalo na tom, aby to dopadlo dobre. Modlila som sa verila som. Ani sa radšej nebudem rozpisovať, ako strašne to dopadlo. Jednoducho si to všimol každý, na chvíľu som prestala hrať a zúfalo som sa pozrela na učiteľku...

Chcela som na to zabudnúť, ale učiteľka mi to ešte dvakrát veľmi škaredo pripomenula. Takže som si kvôli tomu poplakala trikrát. Pred súťažou, ktorá bola na druhý deň, mi povedala: "Betka, zapamätaj si, bezo mňa by si nedokázala nič." Zdalo sa mi to už mierne zvláštne. Prvú skladbu (z troch) som teda riadne pokazila (s tým aj ona celkom rátala, keďže to bolo narýchlo). Začala mi rozprávať, že nevie, či má druhý stupeň zmysel. Ja som celý čas vedela, že má.

Pokračovanie nabudúce, nepekne ma vyháňajú.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu