Vrátim sa teda na koniec prvej časti. Potom, ako som všetko zbabrala, mi napadlo, či by som nemohla prestúpiť. Chcela som zmenu... keďže u "starej" učiteľky druhý stupeň asi nemá zmysel, tak hádam bude mať u nejakej novej
Nastal problém číslo jeden: ako jej to povedať. Pri slávnostnom odovzdávaní vysvedčení mi s úsmevom povedala (už sa nejako upokojila), že sa uvidíme po prázdninách. Ja som si tým nebola taká istá, vlastne vôbec. Ocko tam bol so mnou a videla som, že nechce, aby som jej niečo hovorila.
Ešte bolo nejako desať dní do konca školského roka, a tak som stále mohla podať žiadosť do druhého stupňa na tú starú školu. Nič som, samozrejme, nepodala, ani som nerátala s tým, že si to niekto môže všimnúť.
Prišiel september. Celý ten čas som sa na rozhovor s bývalou učiteľkou psychicky pripravovala, je tu o tom aj jeden krátky blog. Nevážny, veselý, pohodový, ale buď som to len potláčala alebo som sa veľmi snažila upokojiť (Nie je piatok ako piatok, 31.8.2007). Dôverovala som Bohu, modlila som sa.
Tak ja tam prídem, ona sa tam rozpráva s jednou babkou, poprosí ma, aby som si sadla, počkám, kým dohovoria a potom... bola som sama udivená, ako to prebehlo. V skratke, chcela mi triumfálne oznámiť, že pre moju ľahostajnosť, keď som nepodala prihlášku, nebudem pokračovať v druhom stupni a môžem si za to sama. Povedala som jej, že to preto, lebo idem na druhú školu. Snažila sa skryť svoje prekvapenie.
- Tak to si mi nemusela sem prísť povedať, je to tvoja vec...
- Áno, ale mám si od vás vypýtať môj katalóg, záznamy alebo čo, neviem presne.
Začala hovoriť, že ona si nič také neviedla, že mi nedá jej triednu knihu a taaaaaak. Keď som odchádzala, poďakovala som sa jej za všetko a dooviďeňja.
pokračovanie pre väčšie napätie nabudúce
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lencilicious
3. 3.marca 2008 13:59
iná story...
Napíš svoj komentár