Maťko Kubko

- To je čudné, že máš aj stredné meno.
- No, a ty sa ako voláš?
- Lolek.
- Bolek?
- Nie, iba Lolek.
- Vieš, aj Lolek je čudné meno.
- Viem, ostatným vravím falošné.
- Aké?
- Neviem si ho zapamätať, stále poviem inak.
- A čo tu robíš?
- Skrývam sa pred kamošmi, - vzdychol si Lolek, - chcú ma zbiť, lebo sa volám Lolek.
- Ty máš čudných kamošov.
- No to nie sú moji kamoši, ale nemám iných.
- Ani ja som nemal. Ale odkedy vymysleli facebook, tak má kopu ľudí stredné meno. A niektoré stredné mená sú oveľa hlúpejšie ako to moje. Už mám asi osemdesiattri priateľov.
- Mohol by si mi napísať to číslo? Ťažko sa mi to číta.
- Myslíš počúva.
- Aha, my sa tvárime, že sa rozprávame? Tak môžeme sa, ale kto bude ten blog čítať, keď sa budeš vyjadrovať tak zložito?
- No dobre, tak 83. Ale píšem to cez zuby, je to proti pravidlám gramatiky! A slušnosti!
- Tak to sa fakt čudujem, že máš toľkých kamošov, keď si taký. No a to keď sa všetci zídete, nie je vás trochu veľa? To musí byť ťažko zorganizovať takú grupu ľudí.
- To nie, to si mýliš. Ty ani nevieš, čo je facebook, čo?
- Neviem. Počul som dačo... ale vravel si, že máš 83 kamošov!
- No a to nie sú kamoši, to sú iba priatelia.
- S tebou je ťažko... s tebou je ťažko, - vzdychol si Lolek a sadol si na trávu. Začal ju z nudy trhať, potom sa snažil chytiť lúčne koníky, ale nedarilo sa mu.
- No a ty tu čo robíš, Maťko Kubko?
- To ti nemôžem povedať. Prečo si mi hneď povedal svoje pravé meno?
- Lebo som si myslel, že Lolek nie je horšie ako Maťko Kubko.

Toto sa odohralo ráno.
Potom si celý deň vymýšľali potravu, ale dopadlo to tak, že si nazbierali iba zopár malín a keď ich zjedli, dali si púpavy. Boli hnusné, ale darmo, keď im do cesty neprišiel žiadny divý kanec.
- Ty, a keby sme stretli tú divú sviňu, čím ju zabijeme? - spýtal sa zrazu Lolek.
- Vidíš, a nad tým som sa nezamýšľal. Nakoniec dobre, že sa nám nenatrafila. Akurát by nás to sklamalo, že ju nemáme ako uloviť.
- Vieš, asi... asi poďme domov, myslím, že moji kamoši ma už prestali hľadať. Vraveli, že keď ma zbijú, pôjdu si zahrať futbal. A ja som sa skryl tak dobre, že isto sa pobili medzi sebou a už hrajú.
- A nemohli by sme ísť za nimi? Tak by som si zahral futbal! O prežitie môžeme bojovať aj zajtra. Škoda, že som si nenapozeral Beara Gryllsa, ako prežil v lese. Ale už viem, ako prežiť na púšti, na opustenom ostrove, na severnom póle, na mori a pri sopke. Tak aj to môžeme potom skúsiť.
- Vieš, ja by som si tiež zahral futbal, ale keď ma uvidia, tak ma zbijú.
- Ja sa s nimi dohodnem, aby zbili iba mňa. A keď budú súhlasiť, tak ma zbijú, potom na teba zapískam a zahráme si všetci futbal.
- Ty si čudný, ty by si sa nechal zbiť? Neviem, radšej by som šiel domov.
- Ale ja nemôžem ísť domov! Ja som ušiel! - vykríkol Maťko Kubko zrazu, - Myslel som, že sme obaja utečenci...
- Tak vlastne sme. Ale ja utekám, len keď ma chcú zbiť. Vlastne utekám každý deň. Ale mne to tak vyhovuje. Doma je dobre. Nechceš prísť k nám? Mamka robila makové buchty!
- Makové buchty! - vykríkol Maťko Kubko rozjarene, - Tie mám rád... vlastne najradšej! A z tých púpav ma začína bolieť brucho. Tak... poďme. Ale nevrav vašim, že som ušiel.
- Neboj sa, nepoviem nič.

A tak išli k Lolekovi. Mamka im dala makové buchty, ale boli už len dve, lebo zvyšok odniesla Lolekova sestra Šaňka svojej kamarátke Dorke do väzenia.
- Keby tá Dora toľko nekradla, tak by sme si lepšie zajedli, - sťažoval sa Lolek.
- Nebuď na ňu taký zlý, Lolek, - ozvala sa mamka, - spomeň si, ako si ty kradol ocovi z dielne klince, keď si vonku staval bunker. Ako sa oco vtedy rozčuľoval, koľko mu ich zrazu mizne.
- No, to bolo inak vtedy. To som bol ešte malý.
- Pred mesiacom? - usmiala sa Lolekova mamka.
- Veď... veď ich zjedz sám, mne to nevadí, - ozval sa Maťko Kubko, - ja si potom niečo ulo... chcel som povedať, že si dám večeru doma. Lebo ja mám doma kopu večere, dnes večer. Doma. Ja totiž určite prídem dnes večer domov. Tak pred ôsmou, aby sa o mňa nebáli. Nie som tu preto, že som hladný, že som celý deň nič nejedol. Len mám rád buchty. Ale vydržím. O chvíľu som doma a dám si kopu večere.
- Ty si si to rozmyslel? - čudoval sa Lolek, ale potom mu kopanec spod stola vysvetlil a pokračoval, - teda, neviem, čo by si si mal rozmyslieť. Vlastne hej. Ale veď čosi, nie som taký žgrloš. Normálne sa podelíme. Nebude mi chutiť, keď sa nepodelíme.
- Tak dobre... dobre! Podelíme sa. Ako... ako ozajstní kamoši! - vykríkol Maťko Kubko.
- A sme?
- Pravdaže.
- Tak potom si asi môj jediný kamoš.
- Veď ich máš kopu, Lolek, - ozvala sa mamka nechápavo.
- Veď hej, - prisvedčil Lolek.
- A ty si tiež môj jediný... poriadny kamoš. Tých 82 priateľov nerátam, nechce sa mi. Nemám ich tak rád.
Mamka nechápala, ale tešila sa a usmievala sa.

A tak sa Maťko Kubko s Lolekom v ten deň skamošili. Keď prišla Šaňka, zahrala im na klavíri a chlapci sa poriadne unudili. Ale aspoň presvedčila Maťka Kubka, aby sa radšej pekne vrátil domov, keď sa pred ňou Lolek predsa len preriekol.
A tak Maťko Kubko išiel a myšlienky na odchod z domu ho konečne opustili, teraz, keď mal skutočného kamoša.
- Škoda, že sme neulovili toho kanca, - povedal napokon, keď sa lúčili.
To Šaňka nemala počuť. Ale počula. Lov na divého kanca im však už nevyhovorila, ako uvidíme neskoršie.

 Napínavý príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu