Moje dlhy ma dostali do malérov: Pravdivý príbeh

Dlhoval som Emilovi 10, 50 euro. Snažil som sa mu vyhýbať, zakaždým. Raz som kvôli tomu musel ísť v ústrety jednému psovi. To stretnutie si budem ešte dlho pamätať (aj keď sa snažím zabudnúť). Ten pes mal dlhé vlasy, ktoré mu zakrývali oči. Nevidel nič. Mohol ma celého pokojne rozhrýzť a vôbec by o tom nevedel, keďže nič nevidel. Pozrel som sa mu na nohy. Mal ich hrozivo hnedé. Celý bol hrozivo hnedý, ale nohy boli obzvlášť hnedé. Išiel sám, ako inak. Veď prečo nepustiť svojho psa samého, keď sú naokolo ľudia. Napadlo mi, že možno nemá majiteľa. V hneve som tú myšlienku zavrhol a pustil som sa do behu. Nepamätám si, ako dlho som bežal. Snažím sa zabudnúť. Keď som sa obzrel, ten pes zmizol. Avšak, na moje zdesenie, predo mnou stál človek, kvôli ktorému som toto celé musel podstúpiť: Čičikov. Bol to Rus, z nejakého románu alebo tak. Prečo som mu tie peniaze hneď nevrátil, sám neviem. Akosi som stále zabudol a vôbec, nebol na to čas. Peniaze som nikdy nenosil so sebou, odkedy sa stala tá tragédia. Tá tragédia:
Išiel som s peniazmi a oproti mne išiel nejaký pes.
Darmo som mu vravel, že nič nemám, on len brechal a brechal a brechal... nemohol som to vydržať. Začal som kričať: "Čo odo mňa chceš, čo odo mňa chceš?" Našťastie, prišiel jeho majiteľ a nejako si svojho psa ukľudnil. "Ta co reveš, nedostaneš čokoladku," nežne sa mu prihováral.
Odvtedy viem, že psy vždy vycítia, keď máte so sebou peniaze.
Čičikov mnou zatriasol. Reku servus bratu a pod. Vravím mu, že nemám so sebou peniaze. Cítil som sa trápne. Stále sa cítim trápne, keď si na to spomeniem. Prečo, prečo to nejako nevyriešim, prečo mu tie peniaze nedám? Povedal som mu, že to zariadim. Myslel som to vážne, chcel som to zariadiť. Čičikov začal:
"Sluchaj, chlope. Mám pre teba dve alternatívy. Ani jedna sa ti nebude páčiť. Prvá možnosť je, že mi dáš tých 10, 50 evry (euro, pomyslel som si v duchu, euro je spisovne!) a na celú záležitosť jednoducho... zabudneme. Tá druhá možnosť... poď, sadnime si niekam."
"Sadnime si hoci tu."
"Na chodník?"´
Chcel som to mať čím skôr za sebou.
"Áno, na chodník, je nejaký problém?"
"Problém? JA (s odporným dôrazom), JA (zopakoval slizko) nemám určite žiadny problém."
Preglgol som.
"Tá druhá možnosť je... vymyslel som taký plán. Pôjdeš do banky, predstavíš sa ako Širo z Predmestia. Mali by ti to zožrať. Vtedy prídem na scénu ja a začnem sa ťa pýtať, kde sú moje alimenty. Ty ich akože začneš hľadať v tej banke a ochranka ťa vyženie. Ja sa rozplačem a poviem, že mi súrne treba alimenty a poviem trochu viac, ako je 10, 50 evry. Čiže keby si pristúpil na tento plán, mal by som viac, než len tých 10, 50 evry, čo mi dlhuješ."
"Hej, mhm... porozmýšľam."
"Dobre, kedy mi dáš vedieť?"
"Teraz. Vyberám si prvú možnosť."
"A máš tu prachy?"
"Veď práve, že nemám, ale idem hneď domov a prinesiem ti ich." Mal som to urobiť už dávno tak, prečo mi to nenapadlo skôr? Konečne, konečne sa mi uľaví.
Keď som sa vracal k Čičikovi aj s peniazmi, naskytol sa mi hrozivý pohľad. Za Čičikom stál pes. Áno, ten hnedý. Našťastie som nestratil duchaprítomnosť, rýchlo som strčil peniaze Čičikovi do vrecka a víťazoslávne povedal: "A máš to!" a začal som utekať (ako) o život.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu