Borovicová ulica:
vraciam sa z generálky
idem po tej Borovicovej ulici, pozdravím sa het ďalšiemu klaviristovi, idem tmavým chodníkom
tá ulica s veľkým U:
vykračujem si smelo po pustej, ale bohato obývanej ulici, keď tu zrazu na mňa vrčí taký malý biely huňatý psisko. Vrčanie prišlo nečakane, keď myslíte práve na klaviristu a vytrhne vás z toho taká potvora, nie je to nič príjemné a mne osobne nenapadlo to riešiť nijako duchaprítomne. Čo by urobila betka borková v takej chvíli? čo ozaj urobila?
to sú otázky
napätie tvorí
tri-štyri
riadky
Pes sa ku mne výhražne blížil, keď zistil, že mám z neho strach a vrčal furt (spomínané vŕ vŕ). Začala som utekať. Človek nikdy nevie. Myslela som si, že sa na to psisko vykašle a pôjde si vrčať zase do krakov. Aké bolo moje prekvapenie, keď ma začal naháňať. Nohy mi v panike dobre slúžili, ale veď sa nedá zvládnuť všetko hop-šups. Nie je všetko také jednoduché ako skutočnom v živote.
Viete, čo ma napokon zachránilo?
Po odbehnutí skoro desiatich metrov moje podvedomie vedelo, že som unavená, tak kričalo, že už dosť, ale neviem prečo, ja som nahlas a hystericky zakričala: "HEJ!!" a dupla som nohou.
Pozerám, pozerám, a psíčatko sa utiahne. Tak ti treba, myslím si, ale ešte som aj obzrela, či nejde za mnou zase a čo vlastne a jak. No dobre, hlavne, či ma nikto nevidel, lebo by som sa cítila trápne ešte aspoň mesiac.
Nabudúce, keď sa ma niekto posmešne spýta: "Ty sa bojíš toho psaa?"
Tak mu na to niečo odpoviem a už budem vedieť huncútsky čo a huncútsky to sem nepripíšem.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
pubertslatinocelny
8. 12.decembra 2007 20:56
je to krasne, ze laska k zvieratam kvitne v kazdom veku
Napíš svoj komentár