Pravé kresťanstvo (pokus o pokus opísať to)

Keď poviem, že som kresťanka, tak tým myslím to, že keď som mala asi 10 rokov a počula som jedného uja o tom kázať, prišla som k Ježišovi, ktorý mi odpustil všetky zlé veci, čo som urobila a zmieril ma so svojím Otcom. Vtedy sa stal Ježiš mojím Pánom a mojím Spasiteľom. Pre mňa to bola taká dobrá správa a tak som sa z toho tešila, že som o tom všade rozprávala. Keď si to proste nezaslúžite a Boh vám dá obrovskú milosť a lásku, tak o tom túžite vravieť všetkým, ktorí si to nezaslúžia a môžu to mať tiež.
Nikdy som sa za to nehanbila. Teda, neviem, či nikdy nikdy nikdy, ale keďže som prijala Ježiša ešte ako dieťa a bolo to to najlepšie, čo sa mi stalo, výsmech ostatných ma nemohol odradiť. Dokonca som sa tešila z toho, že keď ma tá viera niečo stojí a nezapieram Toho, ktorý nezaprel mňa, tak sa zo mňa ešte viac teší.
Ale s odstupom času niektoré veci chápem trochu lepšie. Teda, to sa mi páči na Bohu, že je to obrovské dobrodružstvo ďalej ho spoznávať - a aj najväčšia radosť. A tak spoznávam aj sama seba. A ľudí a všetko.
Prišla som na to, na čo prišli skoro všetci. Na to, o čom hovorí hymna lásky. Vidíte, aké je to všetko jednoduché. Boh všetko povedal a mnohým nám je to notoricky známe a ja som to aj tak nechápala, že láska je proste úplne najdôležitejšia. Nemyslím takú lásku, ktorá ide mimo pravdy o Bohu, myslím tú lásku, ktorou je Boh a ktorá sa musí prirodzene prejaviť v kresťanoch.
Nie je to tak, že by som ju v sebe nemala. V Biblii sa píše, že keď uveríme v Ježiša, tak nám je Božia láska vyliata v srdciach. Už od základnej školy som sa snažila priblížiť k outsiderom a k tým, ktorých nemal nikto rád. A chcela som počúvať Boha a cez veľa veľa chýb a hriechov som postupne chápala a doteraz postupne chápem, čo je neodplácať sa zlým za zlé, odpúšťať, zbavovať sa vlastnej pýchy a prejavovať lásku.
Ale je to zvláštne, koľko čudných vecí robím popri tom, ktoré nevychádzajú z najlepších motívov. Veľakrát rozprávam o Bohu viac než prejavujem lásku ľuďom. A mám pocit, že rečiam ľudia až tak nerozumejú ako skutkom. Viete, prečo to tak robím? Lebo je to oveľa jednoduchšie, rozprávať ako niečo robiť.
Napríklad skoro všetci vedia, že som kresťanka. Stačí si zbežne pozrieť môj facebook. V Kaufande to vedia, lebo mám svoju Bibliu stále na lavičke v šatni a nejak sa rozšírilo asi po celom personáli, že je moja. V škole občas odporujem ateistickým učiteľom, ktorí ma za to majú asi fakt radi, lebo to oživí stereotyp. A keď je vhodná príležitosť, keď mám vyjadriť nejaký názor alebo keď mám nejakú prezentáciu, čo sa toho môže týkať, tak to tam strašne nenápadne podsuniem (občas tak, že sa to väčšine páči, inokedy tak, že sa všetci chytajú za hlavu). A ešte kopu iných vecí robím, lebo tak veľmi chcem, aby sa ma ľudia pýtali, aby som im mohla ďalej rozprávať, aby aj oni uverili... a aby všetci vedeli, že sa za Ježiša nehanbím. Pripadá mi to smiešne, že sa na to viacej zameriavam ako na to, aby som rozmýšľala, ako ľuďom pomôcť, ako im niečo dobré urobiť, aby som sa priblížila k ich životu a k ich problémom a tak im ukázala Ježiša. A tento blog píšem, aby ste vedeli, ako to má byť a keď to tak nie je - kresťania sa učia a robia chyby, ale ak to tak nie je ani trochu, potom je kresťanstvo takého človeka naozaj otázne. Lebo kresťania dostali svoje meno po Kristovi. A Ježiš Kristus je tá najpríťažlivejšia osoba na svete. Možno to neviete, lebo ste nepoznali niekoho, kto by sa mu aspoň trochu podobal. A to je naša hanba, nás kresťanov.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu